S prieskumami verejnej mienky sa u nás,zdá sa roztrhlo vrece.Jedným z posledných je i prieskum o spokojnosti pacientov s jednotlivými nemocnicami,ktorého výsledky zverejnili nedávno 3 súkromné zdravotné poisťovne.
Dôvod je zrejmý.Keď už nie je možné nepretržite poriadať referendá,zástanci priamej demokracie chcú dnes a denne informovať verejnosť o tom,čo si ľudia myslia o tom či onom probléme,chcú prezentovať vôľu ľudu,ktorú je potrebné počúvať,ktorú je treba ctiť.
Dovolím si konštatovať,že tak jednoduché to nie je a vopred upozorňujem,že mi nejde prieskumy popularity toho či onoho riaditeľa či jeho nemocnice.Ide mi o polemiku s tým,že sú nám prieskumy verejnej mienky predkladané (ich tvorcami) ako akýsi návod na jednanie,čo chcem spochybniť.
Základný problém vidím v tom,že otázky typu:ste spokojojný s tým či oným nehovoria nič o skutočných názoroch občanov,ale len o ich nezáväzných prianiach.Hlavne ide o to,že nehovoria nič o skutočnej úlohe kompetentných,ktorou je otázka voľby medzi alternatívami.
Niet sporu o tom,že mať viac lôžok či nemocníc je lepšie,ako ich mať menej,problémom ale je,že viac jednej veci znamená nutnej menej veci inej.Vždy je niečo za niečo a práve túto obtiažnu dilemu nám prieskumy verejnej mienky neozrejmia.
Sféra verejných záujmov je sférou umenia možného a rozhodovanie v nej preto nemôže byť výsledkom prostého sčítania hlasov.Vyžaduje konkrétne čísla,solídne analýzy,potrebuje kvantifikáciu.
Čo znamená chcieť nemocnicu?Znamená to investovať do nej 1,5,10 miliónov korún?Odkiaľ?Prieskum k tomu nič nehovorí.Nikde v prieskume nie je otázka,či si účastník prieskumu je vedomý,že pridanie prostriedkov do ním preferovanej nemocnice vyžaduje vziať inej (pokiaľ sa nezvýši výška poistnej platby).Keby to vedel,možno by odpovedal inak.Bez presných čísiel je totiž možné chcieť všetko.Ak si účastník prieskumu nie je vedomý nákaldov svoje odpovede,je logické,že jeho „odpoved som nespokojný s nemocnicou“ znamená „robte s tým niečo“.
Experti sa dlhú dobu nemôžu zhodnúť na optimálnom financovaní zdravotníctva a s ním súvisiacej hustote nemocničných zariadení a preto nie som si istý,či prieskum verejnej mienky o spokojnosti pacientov s jednotlivými nemocnicami tento problém vyrieši alebo aspoň prispeje k jeho riešeniu.Je skôr istou „zaujímavosťou“ a každý,kto by sa ním chcel riadiť by musel nutne rezignovať na porovnávanie nákladov a výnosov,analýzu zhodnocovania prostriedkov verejného zdravotného poistenia,o jej efektívnosti ani nehovoriac.Stal by sa populistom.
MUDr.Ján Popovič
streda 17. decembra 2008
pondelok 15. decembra 2008
Opäť o platoch v zdravotníctve
V zdravotníctve je znova nekľud.Nekľud,ktorého príčinou je zbytočný,nikomu neprospievajúci konflikt o rozdeľovaní nášho spoločne vytváraného bohatstva,o rozkrojovaní koláča, ktorý má určitú,v každej chvíli danú a nezmeniteľnú veľkosť a ktorý sa štrajkami a vyhrážkami nezväčší ani o jeden milimeter.
Nejedná sa,žiaľ o spor o individuálny výkon a jeho ohodnotenie,ale o spor o ohodnotenie kolektívne.Nejde o spor o platy lepších a horších lekárov,o platy lepších a horších sestier či lepších a horších ošetrovateľov,ale o spoločenské ohodnotenie jednej
celej profesie,o pokus nastoliť akúsi absolútnu spravodlivosť,v ktorej sa nerozlišuje medzi usilovnosťou a zaháľkou, pilnosťou a lenivosťou a kde nápad,dôvtip a odvaha nezname-
najú nič mimoriadne.A to je škoda,pretože zdravotnícke profesie si spravodlivejšie ohodnocovanie iste zaslúžia.Nie preto,že by boli v porovnaní s ostatnými povolaniami v niečom výnimočné,ojedinelé,to určite nie,ale jednoducho preto,že na rozdiel od väčšiny z
nich sú dlhodobo špatne oceňované.A to nielen v ekonomickom slova zmysle.
Všeobecne platí,že rozdeliť smieme len to,čo máme k dispozícii.Môže sa
nám zdať,že je to málo,že to nestačí a že je treba viac.Výška poistnej platby je ale taká aká je a bez jej zvýšenia dodatočné prostriedky nikde nezískame.Ak si teda neželáme zvýšenie
zdravotného poistenia-a to si asi obhajcovia plošného navýšenia miezd v zdravotníctve
neprajú,neostáva nám nič iné ako začať oceňovať výhradne podľa zásluh.Lepší lekár
musí mať proste lepší plat ako ten,ktorý pracuje s horšími výsledkami .Zdôrazňujem lepší,nie adekvátny.Pokiaľ by chcel mať plat,porovnateľný so svojim kolegom napríklad v Nemecku či Rakúsku,musel by jednoducho pracovať v týchto krajinách.Ale to je už
úplne iná téma.
MUDr.Ján Popovič
Nejedná sa,žiaľ o spor o individuálny výkon a jeho ohodnotenie,ale o spor o ohodnotenie kolektívne.Nejde o spor o platy lepších a horších lekárov,o platy lepších a horších sestier či lepších a horších ošetrovateľov,ale o spoločenské ohodnotenie jednej
celej profesie,o pokus nastoliť akúsi absolútnu spravodlivosť,v ktorej sa nerozlišuje medzi usilovnosťou a zaháľkou, pilnosťou a lenivosťou a kde nápad,dôvtip a odvaha nezname-
najú nič mimoriadne.A to je škoda,pretože zdravotnícke profesie si spravodlivejšie ohodnocovanie iste zaslúžia.Nie preto,že by boli v porovnaní s ostatnými povolaniami v niečom výnimočné,ojedinelé,to určite nie,ale jednoducho preto,že na rozdiel od väčšiny z
nich sú dlhodobo špatne oceňované.A to nielen v ekonomickom slova zmysle.
Všeobecne platí,že rozdeliť smieme len to,čo máme k dispozícii.Môže sa
nám zdať,že je to málo,že to nestačí a že je treba viac.Výška poistnej platby je ale taká aká je a bez jej zvýšenia dodatočné prostriedky nikde nezískame.Ak si teda neželáme zvýšenie
zdravotného poistenia-a to si asi obhajcovia plošného navýšenia miezd v zdravotníctve
neprajú,neostáva nám nič iné ako začať oceňovať výhradne podľa zásluh.Lepší lekár
musí mať proste lepší plat ako ten,ktorý pracuje s horšími výsledkami .Zdôrazňujem lepší,nie adekvátny.Pokiaľ by chcel mať plat,porovnateľný so svojim kolegom napríklad v Nemecku či Rakúsku,musel by jednoducho pracovať v týchto krajinách.Ale to je už
úplne iná téma.
MUDr.Ján Popovič
Búrajme falošné mýty
Obdobie pred parlamentnými voľbami poskytuje spravidla jedinečnú príležitosť vypočuť si
množstvo myšlienok a nápadov o tom,ako by sa dali naše životy vylepšiť,ako by sa dalo vylepšiť fungovanie celej našej krajiny.Aj o tom parlamentné voľby sú a dodajme,že je to
dobre.Je to však dobre len vtedy,ak ide o seriózne nápady,ak sa jedná o myšlienky,
ktorých uskutočnenie je reálne a ktoré nepatria do sveta nesplniteľných predvolebných sľubov.
Klasickým príkladom takýchto falošných,a preto pochybných sľubov je i záväzok
razantne zvýšiť platy v zdravotníctve.Vychádza sa z predpokladu,že niekto múdry stanoví,aký je to adekvátny plat lekára či zdravotnej sestry,že túto predstavu prevedie do
podoby zákona a že potom bude tento zákon nútiť štát,aby presne takýto plat lekárovi
či sestre vyplácal.Takto to však nefunguje.Všetci predsa vieme,že výška finančného
ohodnotenia tej či onej profesie závisí na ekonomickej výkonnosti krajiny,že vždy odráža
aktuálnu situáciu na trhu práce,že dopyt po lekároch a zdravotných sestrách nie je,žiaľ tak
veľký ako dopyt povedzme po právnikoch či ekonómoch a že práve preto nemôže byť ich
plat taký,aký majú zmienené profesie.Niekomu sa to môže zdať nespravodlivé,nefér,ale
tak to jednoducho je.Nič na tom nemeni ani skutočnosť,že reforma financovania zdravotníckych služie,ktorá mala tento nepriaznivý dôsledok trhu práce istým spôsobom zmierniť, nebola vykonaná práve najlepšie a že vďaka niektorým jej chybným rozhodnutiam prišlo o odmenu množstvo kvalitných lekárov a zdravotných sestier.
Trh je však trh a ten má svoje pravidlá.No a jedným z nich je i model finančného ohod-
nocovania jeho jednotlivých účastníkov,podľa ktorého žiadanejšie profesie sú platené
lepšie,ako tie,o ktoré je v spoločnosti menší dopyt.A to i v rámci jedného rezortu.Skúsme o tom takto premýšľať.
MUDr.Ján Popovič
množstvo myšlienok a nápadov o tom,ako by sa dali naše životy vylepšiť,ako by sa dalo vylepšiť fungovanie celej našej krajiny.Aj o tom parlamentné voľby sú a dodajme,že je to
dobre.Je to však dobre len vtedy,ak ide o seriózne nápady,ak sa jedná o myšlienky,
ktorých uskutočnenie je reálne a ktoré nepatria do sveta nesplniteľných predvolebných sľubov.
Klasickým príkladom takýchto falošných,a preto pochybných sľubov je i záväzok
razantne zvýšiť platy v zdravotníctve.Vychádza sa z predpokladu,že niekto múdry stanoví,aký je to adekvátny plat lekára či zdravotnej sestry,že túto predstavu prevedie do
podoby zákona a že potom bude tento zákon nútiť štát,aby presne takýto plat lekárovi
či sestre vyplácal.Takto to však nefunguje.Všetci predsa vieme,že výška finančného
ohodnotenia tej či onej profesie závisí na ekonomickej výkonnosti krajiny,že vždy odráža
aktuálnu situáciu na trhu práce,že dopyt po lekároch a zdravotných sestrách nie je,žiaľ tak
veľký ako dopyt povedzme po právnikoch či ekonómoch a že práve preto nemôže byť ich
plat taký,aký majú zmienené profesie.Niekomu sa to môže zdať nespravodlivé,nefér,ale
tak to jednoducho je.Nič na tom nemeni ani skutočnosť,že reforma financovania zdravotníckych služie,ktorá mala tento nepriaznivý dôsledok trhu práce istým spôsobom zmierniť, nebola vykonaná práve najlepšie a že vďaka niektorým jej chybným rozhodnutiam prišlo o odmenu množstvo kvalitných lekárov a zdravotných sestier.
Trh je však trh a ten má svoje pravidlá.No a jedným z nich je i model finančného ohod-
nocovania jeho jednotlivých účastníkov,podľa ktorého žiadanejšie profesie sú platené
lepšie,ako tie,o ktoré je v spoločnosti menší dopyt.A to i v rámci jedného rezortu.Skúsme o tom takto premýšľať.
MUDr.Ján Popovič
nedeľa 14. decembra 2008
Kubánske reminiscencie
Keď Krištof Kolumbus 14.októbra 1492 po prvýkrát zakotvil na Kube,prehlásil,že je to najkrajšia krajina,akú kedy ľudské oko videlo a nebol zrejme ďaleko od pravdy.
110 860 km2 pestrozelenej pevniny,plnej vodopádov,nekonečných pláži a koralových útesov ktorú zo severu obmýva spenený Atlatnický oceán a z juhu o poznanie pokojnejšie a sladšie Karibské more predstavuje skutočne jedno z najkrajších miest na svete. Nie je to však len nezabudnuteľná prírodná scenéria,ktorá činí z Kuby stále atraktívnejšiu destináciu svetových cestovných agentúr.
Ostrov má i svoju vlastnú,nezabudnuteľnú atmosféru,ráz,ktorým žije a ktorý ho definujeZahalený dymom najlepších cigár na svete už roky hypnotizuje svojich návštevníkov nákazlivým rytmusom všadeprítomného reggae a fascinuje najrôznejšími typmi amerických veteránov,ktoré mali byť dávno zošrotované.Len si predstavte:idete po ulici a odrazu sa proti vám vyrúti starý,okrídlený cadillac,plný vysmiatych Kubáncov,vytlieskávajúcich rytmus salsy a vyzývajúcich okoloidúcich,aby sa pridali.Nie je to úžasný pohľad?Akoby títo ľudia nemali žiadne starosti,akoby ich nič netrápilo.A pritom realita môže byť z pohľadu našinca doslova krutá.Mnohokrát ho vracia do spomienok pred rok 1989,kedy bolo všetkého nedostatok,kedy sa stáli nekonečné rady na tovar i služby a kedy vládla neuveriteľná byrokracia a korupcia.
Väčšina Kubáncov však tento problém nerieši.Zvykli si.Sú disciplinovaní a otvorení.Vedia sa tešiť z maličkostí a čo je najzaujímavejšie,navzdory evidetným ťažkostiam a zložitostiam svojho života ostávajú hrdí na svoju krajinu.
Presne takýto pocit som mal,keď som prednedávnom Kubu navštívil.Už po niekoľkých hodinách,strávených na ostrove som na vlastnej koži poznal mentalitu týchto jednoduchých a skromných ľudí,ktorí sa smiali,úctivo sa zdravili a všemožným spôsobom dávali najavo radosť nad tým,že svieti slnko.Podotýkam,že reč je o ľuďoch,ktorých priemerný mesačný príjem činí 15 USD a pre ktorých prežiť znamená nájsť si alternatívny spôsob obživy.Väčšinou ide o drobné podnikanie na spôsob živnosti,ktoré kubánska vláda nedávno oficiálne povolila alebo o nefalšovaný čierny obchod.Tomu sa v krajine obzvlášť darí.A niet divu.Na ostrove vládne už viac ako 40 rokov socializmus a ten,ako vieme z vlastnej skúsenosti, je ako stvorený pre okrádanie štátu.Ušetrené nie sú ani také inštitúcie,akou je slávna Habanos s.a.Je všeobecne známe,že pravú Cohibu robustos,Cohibu siglo,Montecristo,Romeo y Julieta či Partagás je možné získať i „priamo z výroby“ za polovičnú cenu.Chce to len trošku fantázie a štipku odvahy.Ja som nemal ani jedno ani druhé a tak som si musel uvedené skvosty kubánskeho tabákového priemyslu kúpiť v regulárnej podnikovej predajni.Za štandardnú cenu,samozrejme.Zľavy na Kube totiž nepoznajú.Zatiaľ.
Bolo by však chybou sa domnievať,že Kuba je len korupcia a čierny obchod.Každý,kto ju aspoň raz navštívil vie,že Kuba je v prvom rade história.Veľmi bohatá história,v ktorej absolútnym spôsobom dominuje Havana-od roku 1982 súčasť svetového kulturného dedičstva UNESCO.
Capitolo National,Edificio Baccardi,Gran Teatro,San Cristobal de la Habana,Palacio Presidental,to sú len tie najznámejšie ikony metropoly,ktorej vek už prekročil neuveriteľných 490 rokov.A samozrejme,Ambos Mundos.Hotel,v ktorom v tridsiatych rokoch minulého storočia žil a tvoril Ernst Hemingway,popíjajúc svoje obľúbené daiquirí.Daiquiri,prirodzene nebolo jedinou radosťou slávneho spisovateľa.Veľmi rád sa napríklad túlal po havanských uličkách a námestiach,pričom Plaza de la Catedral s Catedral de San Cristóbal de la Habana a Plaza de San Francisco de Asisi so svetoznámou Lonja del Comercio patrili medzi jeho najobľúbenejšie.Do akej miery sa potom tieto miesta stali inšpiráciou pre neskoršie autorove diela,môžeme len hádať.Faktom však ostáva,že svoj najlepší román z prostredia občianskej vojny v Španielsku-„For Whom the Bell Tolls“ („Komu zvonia do hrobu“),napísal práve v izbe číslo 525 hotela Ambos Mundos.
Výpočet kubánskych reálií by nebol úplny,keby som sa aspoň slovom nezmienil o dlhoročnej tradícii výroby rumu Havana Club,ktorú založil vychýrený americký gangster Alphonse Gabriel Capone v tridsiatych rokoch minulého storočia.Boss chicagského podsvetia najskôr ani netušil,akú službu tým Kube preukazuje..Dodnes tento jeho počin veľmi sugestívne pripomína Museo del Ron,situované vo Fundación Havana Club.Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť,že jeho návšteva stojí naozaj za to.Zvlášť,ak sa „vylepší“ degustáciou vybraných vzoriek vystavovaných exponátov.Je to fakt zážitok.Il faut vivre.
Úplne iný zážitok bude mať návštevník,ktorý sa rozhodne Al Caponeho „mok“ ochutnať vo foyer hotela National na známom bulevarde Malecón.Presne tu dal totiž Fulgencio Batista v roku 1933 povraždiť 300 svojich dôstojníkov,ktorí sa ho rozhodli zvrhnúť.Surovo a nekompromisne.Ešte dnes tu cítiť strelný prach a pach krvi..Rozzúrený dav konvertovaných generálov,vedený Ernestom Che Guevarom a Camilom Cienfuegos neskôr síce svojich druhov náležite pomstil a nenávideného diktátora definitívne vypudil z krajiny,ale to je už iný príbeh.
Zmienil som,že Kuba je v prvom rade história a že prím v nej hrá Havana.Keď na tým tak premýšľam,mám pocit,že k Havane by sa patrilo pridať minimálne Santiago de Cuba a Trinidad.Práve tu sa v roku 1512 vylodili španielskí kolonizátori,vedení Diegom Velázquez de Cuéllar,práve tu v snahe získať ostrov pre španielskú korunu zakladali svoje prvé osady a práve sem logicky vedú i kroky milovníkov kubánskej histórie a kultúry.Seminario de San Basilio Magno v Santiago de Cuba a Museo Histórico Municipal v Trinidade predstavujú ešte i dnes veľmi silné lákadlá.
Mimochodom,viete čo znamená v španielčine „Bahía de Cochinos“?Zátoka svíň.Áno,ide o miesto,ku ktorému sa viaže úpne iné vylodenie úplne iných návštevníkov.17.apríla 1961 tu pristáli americké plavidlá,plné kubanskych emigrantov,odhodlaných zvrhnúť Castrov režim,Akcia,ako vieme,skončila fiaskom tak,ako skončil fiaskom pokus o inštaláciu ruských rakiet o rok neskôr.Keď som tieto miesta prechádzal,s hrôzou som si uvedomil,ako blízko stál svet na prahu nukleárnej vojny.
Dosť však chmúrnych myšlienok.V úvode som uviedol,že Kuba je krajinou vodopádov,koralových útesov a nekonečných pláži.Kvôli nim sú zahraniční turisti ochotní abslovovať niekoľko hodinové lety, pre ne sú v stave zvládnuť nepríjemné dôsledky „jet lag“ syndromu.Rýchlo a bez komplikácií.Keď som si po 10 hodinovom lete roztiahol plážové lehátko a vystavil svoju tvár lúčom tropického slnka vo Varadere,ihneď som pochopil,prečo.
Kuba je naozaj nádherná.Vedia to Kubánci,vedia to zahraniční turisti,vedel to i už spomínaný Al Capone,po ktorom zostala na Varadere „malá vilka“.A zdá sa,že si to začína konečne uvedomovať aj kubánska administratíva.Ako inak sa dá vysvetliť uzákonenie niektorých foriem súkromného podnikania či nedávne povolenie pre kubánskych lekárov pracovať napríklad vo Venezuele či Bolívii?Za doláre,prirodzene.Viem,od demokracie a slobody to má ešte ďaleko.A Kuba,ak chce dosiahnuť to,o čo sa v poslednom období tak intenzívne snaží,totiž vytvoriť z turistiky svoje hlavné priemyselné odvetvie,bude museť ísť hodne ďalej.Spomeňte si však na osemdesiate roky u nás.Ako začínali a ako skončili.Na pocity,ktoré sme vtedy zažívali sa jednoduchoi nezabúda.Sú v nás a stačí adekvátny podnet,aby sa vynorili v plnej sile.Taký podnet som na Kube zaznamenal.Čas ukáže,do akej miery bol autentický.
110 860 km2 pestrozelenej pevniny,plnej vodopádov,nekonečných pláži a koralových útesov ktorú zo severu obmýva spenený Atlatnický oceán a z juhu o poznanie pokojnejšie a sladšie Karibské more predstavuje skutočne jedno z najkrajších miest na svete. Nie je to však len nezabudnuteľná prírodná scenéria,ktorá činí z Kuby stále atraktívnejšiu destináciu svetových cestovných agentúr.
Ostrov má i svoju vlastnú,nezabudnuteľnú atmosféru,ráz,ktorým žije a ktorý ho definujeZahalený dymom najlepších cigár na svete už roky hypnotizuje svojich návštevníkov nákazlivým rytmusom všadeprítomného reggae a fascinuje najrôznejšími typmi amerických veteránov,ktoré mali byť dávno zošrotované.Len si predstavte:idete po ulici a odrazu sa proti vám vyrúti starý,okrídlený cadillac,plný vysmiatych Kubáncov,vytlieskávajúcich rytmus salsy a vyzývajúcich okoloidúcich,aby sa pridali.Nie je to úžasný pohľad?Akoby títo ľudia nemali žiadne starosti,akoby ich nič netrápilo.A pritom realita môže byť z pohľadu našinca doslova krutá.Mnohokrát ho vracia do spomienok pred rok 1989,kedy bolo všetkého nedostatok,kedy sa stáli nekonečné rady na tovar i služby a kedy vládla neuveriteľná byrokracia a korupcia.
Väčšina Kubáncov však tento problém nerieši.Zvykli si.Sú disciplinovaní a otvorení.Vedia sa tešiť z maličkostí a čo je najzaujímavejšie,navzdory evidetným ťažkostiam a zložitostiam svojho života ostávajú hrdí na svoju krajinu.
Presne takýto pocit som mal,keď som prednedávnom Kubu navštívil.Už po niekoľkých hodinách,strávených na ostrove som na vlastnej koži poznal mentalitu týchto jednoduchých a skromných ľudí,ktorí sa smiali,úctivo sa zdravili a všemožným spôsobom dávali najavo radosť nad tým,že svieti slnko.Podotýkam,že reč je o ľuďoch,ktorých priemerný mesačný príjem činí 15 USD a pre ktorých prežiť znamená nájsť si alternatívny spôsob obživy.Väčšinou ide o drobné podnikanie na spôsob živnosti,ktoré kubánska vláda nedávno oficiálne povolila alebo o nefalšovaný čierny obchod.Tomu sa v krajine obzvlášť darí.A niet divu.Na ostrove vládne už viac ako 40 rokov socializmus a ten,ako vieme z vlastnej skúsenosti, je ako stvorený pre okrádanie štátu.Ušetrené nie sú ani také inštitúcie,akou je slávna Habanos s.a.Je všeobecne známe,že pravú Cohibu robustos,Cohibu siglo,Montecristo,Romeo y Julieta či Partagás je možné získať i „priamo z výroby“ za polovičnú cenu.Chce to len trošku fantázie a štipku odvahy.Ja som nemal ani jedno ani druhé a tak som si musel uvedené skvosty kubánskeho tabákového priemyslu kúpiť v regulárnej podnikovej predajni.Za štandardnú cenu,samozrejme.Zľavy na Kube totiž nepoznajú.Zatiaľ.
Bolo by však chybou sa domnievať,že Kuba je len korupcia a čierny obchod.Každý,kto ju aspoň raz navštívil vie,že Kuba je v prvom rade história.Veľmi bohatá história,v ktorej absolútnym spôsobom dominuje Havana-od roku 1982 súčasť svetového kulturného dedičstva UNESCO.
Capitolo National,Edificio Baccardi,Gran Teatro,San Cristobal de la Habana,Palacio Presidental,to sú len tie najznámejšie ikony metropoly,ktorej vek už prekročil neuveriteľných 490 rokov.A samozrejme,Ambos Mundos.Hotel,v ktorom v tridsiatych rokoch minulého storočia žil a tvoril Ernst Hemingway,popíjajúc svoje obľúbené daiquirí.Daiquiri,prirodzene nebolo jedinou radosťou slávneho spisovateľa.Veľmi rád sa napríklad túlal po havanských uličkách a námestiach,pričom Plaza de la Catedral s Catedral de San Cristóbal de la Habana a Plaza de San Francisco de Asisi so svetoznámou Lonja del Comercio patrili medzi jeho najobľúbenejšie.Do akej miery sa potom tieto miesta stali inšpiráciou pre neskoršie autorove diela,môžeme len hádať.Faktom však ostáva,že svoj najlepší román z prostredia občianskej vojny v Španielsku-„For Whom the Bell Tolls“ („Komu zvonia do hrobu“),napísal práve v izbe číslo 525 hotela Ambos Mundos.
Výpočet kubánskych reálií by nebol úplny,keby som sa aspoň slovom nezmienil o dlhoročnej tradícii výroby rumu Havana Club,ktorú založil vychýrený americký gangster Alphonse Gabriel Capone v tridsiatych rokoch minulého storočia.Boss chicagského podsvetia najskôr ani netušil,akú službu tým Kube preukazuje..Dodnes tento jeho počin veľmi sugestívne pripomína Museo del Ron,situované vo Fundación Havana Club.Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť,že jeho návšteva stojí naozaj za to.Zvlášť,ak sa „vylepší“ degustáciou vybraných vzoriek vystavovaných exponátov.Je to fakt zážitok.Il faut vivre.
Úplne iný zážitok bude mať návštevník,ktorý sa rozhodne Al Caponeho „mok“ ochutnať vo foyer hotela National na známom bulevarde Malecón.Presne tu dal totiž Fulgencio Batista v roku 1933 povraždiť 300 svojich dôstojníkov,ktorí sa ho rozhodli zvrhnúť.Surovo a nekompromisne.Ešte dnes tu cítiť strelný prach a pach krvi..Rozzúrený dav konvertovaných generálov,vedený Ernestom Che Guevarom a Camilom Cienfuegos neskôr síce svojich druhov náležite pomstil a nenávideného diktátora definitívne vypudil z krajiny,ale to je už iný príbeh.
Zmienil som,že Kuba je v prvom rade história a že prím v nej hrá Havana.Keď na tým tak premýšľam,mám pocit,že k Havane by sa patrilo pridať minimálne Santiago de Cuba a Trinidad.Práve tu sa v roku 1512 vylodili španielskí kolonizátori,vedení Diegom Velázquez de Cuéllar,práve tu v snahe získať ostrov pre španielskú korunu zakladali svoje prvé osady a práve sem logicky vedú i kroky milovníkov kubánskej histórie a kultúry.Seminario de San Basilio Magno v Santiago de Cuba a Museo Histórico Municipal v Trinidade predstavujú ešte i dnes veľmi silné lákadlá.
Mimochodom,viete čo znamená v španielčine „Bahía de Cochinos“?Zátoka svíň.Áno,ide o miesto,ku ktorému sa viaže úpne iné vylodenie úplne iných návštevníkov.17.apríla 1961 tu pristáli americké plavidlá,plné kubanskych emigrantov,odhodlaných zvrhnúť Castrov režim,Akcia,ako vieme,skončila fiaskom tak,ako skončil fiaskom pokus o inštaláciu ruských rakiet o rok neskôr.Keď som tieto miesta prechádzal,s hrôzou som si uvedomil,ako blízko stál svet na prahu nukleárnej vojny.
Dosť však chmúrnych myšlienok.V úvode som uviedol,že Kuba je krajinou vodopádov,koralových útesov a nekonečných pláži.Kvôli nim sú zahraniční turisti ochotní abslovovať niekoľko hodinové lety, pre ne sú v stave zvládnuť nepríjemné dôsledky „jet lag“ syndromu.Rýchlo a bez komplikácií.Keď som si po 10 hodinovom lete roztiahol plážové lehátko a vystavil svoju tvár lúčom tropického slnka vo Varadere,ihneď som pochopil,prečo.
Kuba je naozaj nádherná.Vedia to Kubánci,vedia to zahraniční turisti,vedel to i už spomínaný Al Capone,po ktorom zostala na Varadere „malá vilka“.A zdá sa,že si to začína konečne uvedomovať aj kubánska administratíva.Ako inak sa dá vysvetliť uzákonenie niektorých foriem súkromného podnikania či nedávne povolenie pre kubánskych lekárov pracovať napríklad vo Venezuele či Bolívii?Za doláre,prirodzene.Viem,od demokracie a slobody to má ešte ďaleko.A Kuba,ak chce dosiahnuť to,o čo sa v poslednom období tak intenzívne snaží,totiž vytvoriť z turistiky svoje hlavné priemyselné odvetvie,bude museť ísť hodne ďalej.Spomeňte si však na osemdesiate roky u nás.Ako začínali a ako skončili.Na pocity,ktoré sme vtedy zažívali sa jednoduchoi nezabúda.Sú v nás a stačí adekvátny podnet,aby sa vynorili v plnej sile.Taký podnet som na Kube zaznamenal.Čas ukáže,do akej miery bol autentický.
Kríza finančných trhov v širších súvislostiach
Dramatický vývoj na finančných trhoch,spôsobený nepochopiteľnou hrou amerických štátnych inštitúcií (Fannie Mae,Freddie Mac a v konečnom dôsledku i FED) na bezrizikový výnos pokračuje.Bankroty či odpredaje bánk neberú konca a všetko vyzerá tak,že sa máme na čo tešiť.Posledným prípadom,potvrdzujúcim vážnosť situácie je i 2.najväčšia americká banka Citigroup,od ktorej vláda odkúpila ďaľšie toxické hypotéky (a ich deriváty) v celkovej hodnote 20 miliárd dolárov.Bude to stačiť?Neviem.Skôr sa domnievam,že nebude,že budú potrebné ďaľšie finančné injekcie,ktoré v konečnom dôsledku zaplatia daňoví poplatníci- niektorí hneď dvakrát.Prvý krát formou povinnej daňovej platby,ktorej časť vláda pošle priamo do banky a druhý krát prostredníctvom zvýšených poplatkov.Najhoršie na celej veci je skutočnosť,že žiadne „záchranné plány“ typu dodatočných štátnych prostriedkov situáciu nezlepšia.Práve naopak.Utvrdia málo zodpovedné banky a narýchlo vytvárané investičné fondy v presvedčení,že riskovať sa oplatí,že žiadny hazard nie je dosť vysoký a že vždy sa nájde niekto,kto prípadné straty zaplatí.To je predstava nielen scestná ale i veľmi nebezpečná.
Prečo scestná a prečo nebezpečná?Predovšetkým preto,lebo podkopáva základné princípy fungovania finančného trhu.Ekonomická prosperita a ekonomický rast je jednoducho nemožný bez zdravého trhu financií.Z pohľadu systému zdravotníckych služieb to znamená,že objem prostriedkov,pravidelne prichádzajúcich do systému je tým vyšší,čím výkonnejšia je ekonomika,čím rýchlejší je jej ekonomický rast a opačne.Platí to obzvlásť v prostredí verejného zdravotného poistenia,v ktorom je výška poistnej platby proporciálne viazaná k výške mzdy.Pokiaľ sú mzdy nízke,je nízky i výber poistného a následne potom i úhrady zdravotných poisťovní jednotlivým poskytovateľom.Aký význam majú nízke úhrady zdravotných poisťovní pre samotných poskytovateľov nie je,myslím potrebné zvlášť zdôrazňovať.
Ak sa teda vrátim k otázke krízy finančných trhov a k „záchranným plánom“,ktoré ju majú vyriešiť,je mimo akúkoľvek pochybnosť,že ide o liečbu úplne chybnú.Napumpovať jednorázovo do postihnutých bánk hromadu peňazí je niečo také,ako podať ťažko chorému pacientovi s bolesťami analgetikum.Problém na čas zmierni,no nevyrieši,v niektorých prípadoch dokonca očividne zhorší.
Čo nás teda čaká?V prípade,ak nedôjde k prirodzenej „očiste“ na finančnom trhu,v ktorom neúspešné banky zbankrotujú (alebo ich niekto kúpi) a úspešné (opatrnejšie) sa zotavia,príde ekonomická recesia a spolu s ňou-pre zdravotníctvo znížený objem finančných prostriedkov.Pre štát,pre zdravotné poisťovne,pre poskytovateľov.Pacient,ktorý zdravotnú starostlivosť neplatí priamo a preto ju nadužíva môže pocítiť tento pokles nepriamo na dlhších čakacích dobách u lekára či zvýšených príplatkoch za lieky a zdravotnícke pomôcky.Uvidíme.
MUDr.Ján Popovič
Prečo scestná a prečo nebezpečná?Predovšetkým preto,lebo podkopáva základné princípy fungovania finančného trhu.Ekonomická prosperita a ekonomický rast je jednoducho nemožný bez zdravého trhu financií.Z pohľadu systému zdravotníckych služieb to znamená,že objem prostriedkov,pravidelne prichádzajúcich do systému je tým vyšší,čím výkonnejšia je ekonomika,čím rýchlejší je jej ekonomický rast a opačne.Platí to obzvlásť v prostredí verejného zdravotného poistenia,v ktorom je výška poistnej platby proporciálne viazaná k výške mzdy.Pokiaľ sú mzdy nízke,je nízky i výber poistného a následne potom i úhrady zdravotných poisťovní jednotlivým poskytovateľom.Aký význam majú nízke úhrady zdravotných poisťovní pre samotných poskytovateľov nie je,myslím potrebné zvlášť zdôrazňovať.
Ak sa teda vrátim k otázke krízy finančných trhov a k „záchranným plánom“,ktoré ju majú vyriešiť,je mimo akúkoľvek pochybnosť,že ide o liečbu úplne chybnú.Napumpovať jednorázovo do postihnutých bánk hromadu peňazí je niečo také,ako podať ťažko chorému pacientovi s bolesťami analgetikum.Problém na čas zmierni,no nevyrieši,v niektorých prípadoch dokonca očividne zhorší.
Čo nás teda čaká?V prípade,ak nedôjde k prirodzenej „očiste“ na finančnom trhu,v ktorom neúspešné banky zbankrotujú (alebo ich niekto kúpi) a úspešné (opatrnejšie) sa zotavia,príde ekonomická recesia a spolu s ňou-pre zdravotníctvo znížený objem finančných prostriedkov.Pre štát,pre zdravotné poisťovne,pre poskytovateľov.Pacient,ktorý zdravotnú starostlivosť neplatí priamo a preto ju nadužíva môže pocítiť tento pokles nepriamo na dlhších čakacích dobách u lekára či zvýšených príplatkoch za lieky a zdravotnícke pomôcky.Uvidíme.
MUDr.Ján Popovič
sobota 13. decembra 2008
Health care to face hardship
One does not have to be a professional economist to know and realize that mortgage loans for insolvent clients guaranteed by the state motivate banks to provide further loans which will necessarily (in the long run) lead to dramatic restriction/reduction of loan portfolio and to delayed economic growth. Similarly, it is quite evident that deceleration of economic growth will cause multiple negative effects upon all the areas of national economy including health care. The nearest future will answer the questions as to what kind of effects can be expected, how will they manifest and which areas will be the most hit. Some suppositions can be made immediately, e.g. those concerning health insurance companies. The earnings of health insurance companies depend on the amount of insurance payment. This, in fact, is a certain kind of tax proportionally related to the income, and so deceleration of economic growth along with the decrease in wages and increased unemployment rate, may result in subsequent reduction of payments to health insurance companies. Although, there is no danger of absolute decline, their increase rate will probably slow down. The demand for health care services should maintain (provided that financing model will remain unchanged) an increasing trend in the future because it is paid through anonymous health care insurance thereby making it independent of economic recession.An interesting situation may arise mainly for larger health care providers, such as teaching hospitals or specialized institutions. One of the greatest cost items of these institutions covers wages (and taxes) of their employees. ower payments to health insurance companies will certainly be reflected in slower increase of wages in order to balance their budgets. Generous project of regular wage valorization of health care professionals will apparently slow down/decelerate/reduce/ resulting in re-emerging dissatisfaction of medical doctors and health care workers with the level of the reward mechanisms and all the related consequences. All in all, Slovak health care will face /will have to cope with hardship. The expected deceleration of economic growth of the country will considerably reduce the volume of disposable sources in the system enlarging thus the gap between the flow of money into health care (mostly from health care insurance) and the volume of delivered/provided health care services. The balance will shift towards the right side of the equation even more, causing thus an increased pressure on a more rational allocation sources in the system alone. Rational sources allocation, in particular, could be a positive consequence of finacial crisis. The interests of doctors and patients, health insurance companies and the Government may be different, the equation to be solved remains the same
Pár slov ku kríze finančných trhov
Už niekoľko týždňov plnia titulné stránky našich i zahraničných denníkov články o kríze finančných trhov.Menia sa autori,menia sa výrazové prostriedky,menia sa uhly pohľadov,no scenár ostáva vždy rovnaký:enormný záujem nízkopríjmových klientov o hypotekárne úvera nezodpovedná snaha vlády im vždy vyhovieť.
Človek nemusí byť práve profesionálny ekonóm aby vedel,že garantovanie (hypotekárnych) úverov nebonitných klientov zo strany štátu a následná motivácia bánk využiť tieto garancie poskytovaním ďaľších úverov komukoľvek musí skôr či neskôr viesť k dramatickému zúženiu úverového portfólia a sekundárne k spomaleniu ekonomického rastu.Rovnako mu veľmi rýchlo dojde,že spomalenie ekonomického rastu prináša so sebou množstvo negatívnych dopadov na všetky oblasti národného hospodárstva,systém zdravotnej starostlivosti nevynímajúc.Aké to budú dopady,kde sa prejavia a koho najviac postihnú sú otázky,na ktoré prinesie odpovede najbližšia budúcnosť.Ničmenej,isté predpovede je možné učiniť už teraz.
Tak napríklad zdravotné poisťovne.Príjmy zdravotných poisťovní sú,ako vieme závislé na výške poistnej platby.Nakoľko v skutočnosti ide o akýsi druh dane,ktorá je proporciálne viazaná k mzde,spomalenie ekonomického rastu môže priniesť spomalenie rastu miezd a spolu s rastom nezamestnanosti spôsobiť následne spomalenie príjmov zdravotných poisťovní.I keď k absolutnému poklesu dôjsť nemusí,veľmi pravdepodobne sa tempo ich rastu spomalí.
Pokiaľ ide o stranu dopytu po zdravotnej starostlivosti,tá by si mala ponechať (pri nezmenenom modeli jej financovania) i naďalej rastúci trend.Ľudia ju totiž neplatia priamo lež prostredníctvom anonymného zdravotného poistenia a preto je na ekonomickej recesii viac-menej nezávislá.
Zaujímavá situácia môže nastať pre poskytovateľov,a to najmä tých väčších,ako sú fakultné nemocnice a špecializované ústavy.Jednou z najväčších nákladových položiek týchto zariadení totiž sú mzdy (a odvody) ich pracovníkov.Aby dostali svoje rozpočty do rovnováhy,budú musieť nižšie platby zdravotných poisťovní preniesť do nižšieho tempa rastu miezd.Velkorysý projekt pravidelnej valorizácie miezd pracovníkov v zdravotníctve sa tak zrejme spomalí,čo môže viesť k novej nespokojnosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov s úrovňou svojho odmeňovania so všetkými jej dôsledkami.
Zrátané a podčiarknuté,slovenské zdravotníctvo čakajú najskôr zložité časy.Očakávané spomalenie ekonomického rastu krajiny citeľne zníži objem disponibilných zdrojov v systéme a ešte viac rozšíri priepasť medzi množstvom peňazí,prichádzajúcich do zdravotníctva (najmä zo zdravotného poistenia) a objemom poskytovanej zdravotnej starostlivosti.Rovnováha sa ešte viac vychýli v prospech pravej strany rovnice,čo bezpochyby vyvolá zvýšený tlak na racionalizáciu alokácie zdrojov v systéme samotnom.
A práve to by mohol byť pozitívny dôsledok finančnej krízy.Záujmy môžu mať lekári a pacienti,poisťovne a vláda odlišné.Rovnicu,ktorú rieša,je však rovnaká.
MUD.Ján Popovič
Človek nemusí byť práve profesionálny ekonóm aby vedel,že garantovanie (hypotekárnych) úverov nebonitných klientov zo strany štátu a následná motivácia bánk využiť tieto garancie poskytovaním ďaľších úverov komukoľvek musí skôr či neskôr viesť k dramatickému zúženiu úverového portfólia a sekundárne k spomaleniu ekonomického rastu.Rovnako mu veľmi rýchlo dojde,že spomalenie ekonomického rastu prináša so sebou množstvo negatívnych dopadov na všetky oblasti národného hospodárstva,systém zdravotnej starostlivosti nevynímajúc.Aké to budú dopady,kde sa prejavia a koho najviac postihnú sú otázky,na ktoré prinesie odpovede najbližšia budúcnosť.Ničmenej,isté predpovede je možné učiniť už teraz.
Tak napríklad zdravotné poisťovne.Príjmy zdravotných poisťovní sú,ako vieme závislé na výške poistnej platby.Nakoľko v skutočnosti ide o akýsi druh dane,ktorá je proporciálne viazaná k mzde,spomalenie ekonomického rastu môže priniesť spomalenie rastu miezd a spolu s rastom nezamestnanosti spôsobiť následne spomalenie príjmov zdravotných poisťovní.I keď k absolutnému poklesu dôjsť nemusí,veľmi pravdepodobne sa tempo ich rastu spomalí.
Pokiaľ ide o stranu dopytu po zdravotnej starostlivosti,tá by si mala ponechať (pri nezmenenom modeli jej financovania) i naďalej rastúci trend.Ľudia ju totiž neplatia priamo lež prostredníctvom anonymného zdravotného poistenia a preto je na ekonomickej recesii viac-menej nezávislá.
Zaujímavá situácia môže nastať pre poskytovateľov,a to najmä tých väčších,ako sú fakultné nemocnice a špecializované ústavy.Jednou z najväčších nákladových položiek týchto zariadení totiž sú mzdy (a odvody) ich pracovníkov.Aby dostali svoje rozpočty do rovnováhy,budú musieť nižšie platby zdravotných poisťovní preniesť do nižšieho tempa rastu miezd.Velkorysý projekt pravidelnej valorizácie miezd pracovníkov v zdravotníctve sa tak zrejme spomalí,čo môže viesť k novej nespokojnosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov s úrovňou svojho odmeňovania so všetkými jej dôsledkami.
Zrátané a podčiarknuté,slovenské zdravotníctvo čakajú najskôr zložité časy.Očakávané spomalenie ekonomického rastu krajiny citeľne zníži objem disponibilných zdrojov v systéme a ešte viac rozšíri priepasť medzi množstvom peňazí,prichádzajúcich do zdravotníctva (najmä zo zdravotného poistenia) a objemom poskytovanej zdravotnej starostlivosti.Rovnováha sa ešte viac vychýli v prospech pravej strany rovnice,čo bezpochyby vyvolá zvýšený tlak na racionalizáciu alokácie zdrojov v systéme samotnom.
A práve to by mohol byť pozitívny dôsledok finančnej krízy.Záujmy môžu mať lekári a pacienti,poisťovne a vláda odlišné.Rovnicu,ktorú rieša,je však rovnaká.
MUD.Ján Popovič
Financovanie zdravotníctva v širších súvislostiach
29,9 miliárd korún.Presne toľko uhradili zdravotné poisťovne za lieky v roku 2007.Ak by sme k tejto veličine postavili celkové výdaje poisťovní na zdravotnú starostlivosť,dostali by sme podiel 33,4%.To je bezpochyby veľmi zaujímavá bilancia.Obdobne zaujímavo vyznieva i hodnotenie roku 2006,v ktorom tvorili úhrady za lieky 28,7 miliárd korún a ich podiel na celkových výdajoch 35,8% či roku 2005,kedy činili tieto platby 24,9 miliardy korún a uvedený podiel 33,9%.Pokiaľ ide o rok 2008 všetko vyzerá tak,že situácia bude rovnako pozoruhodná a poučná ako v zmienených troch predchádzajúcich obdobiach.Očakáva sa,že zdravotné poisťovne zaplatia za lieky 32,9 miliardy korún,čo by malo predstavovať 34,9% z ich celkových výdajov.
Zrátané a podčiarknuté,náklady zdravotných poisťovní na lieky z roka na rok rastú.Snaha zastaviť či aspoň spomaliť tento trend trvale zlyháva a poisťovne sú nútené vyčleňovať čoraz väčšie podiely svojich rozpočtov na krytie ich nákupu.Prognóza Asociácie zdravotných poisťovní Slovenskej republiky,zverejnená v minulom roku naviac potvrdzuje túto kontinuitu rastu i pre rok 2009,v ktorom počíta s 36,2 miliardami korún (35,7% celkových výdajov zdravotných poisťovní) a rok 2010,kedy dokonca ráta s objemom 39,5 miliardy korún (36,2% celkových nákladov zdravotných poisťovní).Vzhľadom na to,že vo svojich kalkuláciách nezohľadňuje dôsledky stávajúcej krízy na finančných trhoch,vyjadrené avizovaným rastom cien,je na mieste očakávať,že uvedené čísla budú významne vyššie.
Pre poriadok podotýkam,že náklady za lieky nie sú jedinou veličinou,ktorá v čase rastie.Spolu s nimi rastú i výdaje na ostatné sektory zdravotnej starostlivosti,ako sú lôžková zdravotná starostlivosť,spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky,záchranná zdravotná starostlivosť a podobne.
Zdravotníctvo nás tento rok bude stáť cca 94,4 miliardy korún (výdavky zdravotných poisťovní),čo predstavuje v porovnaní s rokom 2007 (89,7 miliardy korún) vzrast o 4,7 miliardy korún,oproti roku 2006 (80,3 miliardy korún) ide dokonca o nárast 14,1 miliardy korún.Otázka znie:“Je tento trvalý nárast výdajov prirodzený a preto nevyhnutný alebo odráža isté nedostatky systému,ktoré je možné časom odstrániť?“
Skôr,než odpovieme,skúsme trošku premýšľať.Systém financovania zdravotnej starostlivosti,realizovaný dominantne cez mechanizmus všeobecného a preto povinného zdravotného poistenia prináša do zdravotníctva za každé časové obdobie isté,vopred určené množstvo finančných prostriedkov.Zvýšenie tohto množstva je možné výhradne zvýšením poistnej platby alebo toho,čo platí štát zo svojho rozpočtu za tzv.“štátnych poistencov“,ktorí za poistenie neplatia.Podstatné je,že pre každú danú chvíľu je toto množstvo konštantné,stále.
Oproti tejto veličine stojí objem hradenej zdravotnej starostlivosti (vrátane liekov) so svojou konkrétnou hodnotou,ktorá je v dôsledku chýbajúceho vzťahu medzi výškou poistnej platby a cenou konzumovanej zdravotnej starostlivosti pre každého jednotlivého pacienta premenlivá a trvale rastie.Povedané inak,pacient v prípade,že sa rozhodne zdravotnú starostlivosť nečerpať,nemôže poistnú platbu ušetriť a preto ju nadužíva.
Rovnáha medzi objemom úhrad zdravotných poisťovní a množstvom konzumovanej zdravotnej starostlivosti (s konkrétnou cenou) je preto trvale vychýlená v prospech druhej veličny,čo mimo iné znamená,že zdravotná starostlivosť sa konzumuje v množstve,ktoré evidentne prekračuje možnosti disponibilných zdrojov.
Chcem vyjadriť svoj naprosto pevný názor,že žiadne dodatočné prostriedky tendenciu nadužívať zdravotnú starostlivosť nezmení.A musím trvať i na tom,že v prípade liekov ju významne nezmenia žiadne regulačné opatrenia typu zníženia DPH,zavedenie degresívnej marže tak,ako ju významne nezmení činnosť kategorizačnej komisie,nech by bola akokoľvek bezchybná.
Inštrumentárium na efektívnu zmenu kunzumácie liekov a spolu s nimi i zdravotnej starostlivosti je potrebné hľadať inde,a to v samotnej filozofii financovania zdravotníctva,v jeho modeli.Pokiaľ totiž nebude tento model obsahovať priamu väzbu medzi výškou poistnej platby a úrovňou čerpanej zdravotnej starostlivosti pre každého jednotlivého pacienta,nedopočítame sa nikdy.
Náš súčasný systém financovanie zdravotníctva tento vzťah postráda.Poistenec čerpá zdravotnícke služby bez toho,aby poznal ich cenu,bez toho,aby vedel kedy a ako sú hradené a preto ich nadužíva.Aby tak nečinil,aby konzumoval len potrebnú zdravotnú starostlivosť a nadbytočné výkony nežiadal (včetne liekov),musí priamo na sebe cítiť ich skutočnú hodnotu.
Existuje jediný spôsob,ktorým je možné túto požiadavku uplatniť-zmeniť zdravotné poistenie (ktoré v skutočnosti žiadnym poistením nie) na zdravotné sporenie.A to sa dá učiniť zavedením individuálnych zdravotných účtov (Health Saving Account).Model,ktoré zásadným spôsobom menia vzťah pacient-poskytovateľ a zavádzajú tak potrebnú spoluúčasť pacienta,ovšem spoluúčasť menej viazanú na jeden konkrétny náklad (princíp fungovania kategorizačnej komisie),na jeden konkrétny okamih, spoluúčasť celoživotnú.
Z poznatkov modernej ekonómie je zrejmé,že čím je spoluúčasť konzumenta tej či onej komodity rozložená v dlhšom časovom období,tým efektívnejšie sa využíva.Zdravie je-a teraz použijem ekonomickú terminológiu-súčasťou drahocenného „ľudského kapitálu“ a investícia do neho musí byť investíciou dlhodobou.Krátkodobosť uvažovania človeka o sebe samom,o svojom zdraví stačiť nemôže.Preto je potrebné vytvoriť systém,ktorý by toto dlhodobé investovanie každého z nás do zdravia umožňoval.Nemyslím si,že je ním poplatok za recept či zdravotnú pomôcku.
MUDr.Ján Popovič
Zrátané a podčiarknuté,náklady zdravotných poisťovní na lieky z roka na rok rastú.Snaha zastaviť či aspoň spomaliť tento trend trvale zlyháva a poisťovne sú nútené vyčleňovať čoraz väčšie podiely svojich rozpočtov na krytie ich nákupu.Prognóza Asociácie zdravotných poisťovní Slovenskej republiky,zverejnená v minulom roku naviac potvrdzuje túto kontinuitu rastu i pre rok 2009,v ktorom počíta s 36,2 miliardami korún (35,7% celkových výdajov zdravotných poisťovní) a rok 2010,kedy dokonca ráta s objemom 39,5 miliardy korún (36,2% celkových nákladov zdravotných poisťovní).Vzhľadom na to,že vo svojich kalkuláciách nezohľadňuje dôsledky stávajúcej krízy na finančných trhoch,vyjadrené avizovaným rastom cien,je na mieste očakávať,že uvedené čísla budú významne vyššie.
Pre poriadok podotýkam,že náklady za lieky nie sú jedinou veličinou,ktorá v čase rastie.Spolu s nimi rastú i výdaje na ostatné sektory zdravotnej starostlivosti,ako sú lôžková zdravotná starostlivosť,spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky,záchranná zdravotná starostlivosť a podobne.
Zdravotníctvo nás tento rok bude stáť cca 94,4 miliardy korún (výdavky zdravotných poisťovní),čo predstavuje v porovnaní s rokom 2007 (89,7 miliardy korún) vzrast o 4,7 miliardy korún,oproti roku 2006 (80,3 miliardy korún) ide dokonca o nárast 14,1 miliardy korún.Otázka znie:“Je tento trvalý nárast výdajov prirodzený a preto nevyhnutný alebo odráža isté nedostatky systému,ktoré je možné časom odstrániť?“
Skôr,než odpovieme,skúsme trošku premýšľať.Systém financovania zdravotnej starostlivosti,realizovaný dominantne cez mechanizmus všeobecného a preto povinného zdravotného poistenia prináša do zdravotníctva za každé časové obdobie isté,vopred určené množstvo finančných prostriedkov.Zvýšenie tohto množstva je možné výhradne zvýšením poistnej platby alebo toho,čo platí štát zo svojho rozpočtu za tzv.“štátnych poistencov“,ktorí za poistenie neplatia.Podstatné je,že pre každú danú chvíľu je toto množstvo konštantné,stále.
Oproti tejto veličine stojí objem hradenej zdravotnej starostlivosti (vrátane liekov) so svojou konkrétnou hodnotou,ktorá je v dôsledku chýbajúceho vzťahu medzi výškou poistnej platby a cenou konzumovanej zdravotnej starostlivosti pre každého jednotlivého pacienta premenlivá a trvale rastie.Povedané inak,pacient v prípade,že sa rozhodne zdravotnú starostlivosť nečerpať,nemôže poistnú platbu ušetriť a preto ju nadužíva.
Rovnáha medzi objemom úhrad zdravotných poisťovní a množstvom konzumovanej zdravotnej starostlivosti (s konkrétnou cenou) je preto trvale vychýlená v prospech druhej veličny,čo mimo iné znamená,že zdravotná starostlivosť sa konzumuje v množstve,ktoré evidentne prekračuje možnosti disponibilných zdrojov.
Chcem vyjadriť svoj naprosto pevný názor,že žiadne dodatočné prostriedky tendenciu nadužívať zdravotnú starostlivosť nezmení.A musím trvať i na tom,že v prípade liekov ju významne nezmenia žiadne regulačné opatrenia typu zníženia DPH,zavedenie degresívnej marže tak,ako ju významne nezmení činnosť kategorizačnej komisie,nech by bola akokoľvek bezchybná.
Inštrumentárium na efektívnu zmenu kunzumácie liekov a spolu s nimi i zdravotnej starostlivosti je potrebné hľadať inde,a to v samotnej filozofii financovania zdravotníctva,v jeho modeli.Pokiaľ totiž nebude tento model obsahovať priamu väzbu medzi výškou poistnej platby a úrovňou čerpanej zdravotnej starostlivosti pre každého jednotlivého pacienta,nedopočítame sa nikdy.
Náš súčasný systém financovanie zdravotníctva tento vzťah postráda.Poistenec čerpá zdravotnícke služby bez toho,aby poznal ich cenu,bez toho,aby vedel kedy a ako sú hradené a preto ich nadužíva.Aby tak nečinil,aby konzumoval len potrebnú zdravotnú starostlivosť a nadbytočné výkony nežiadal (včetne liekov),musí priamo na sebe cítiť ich skutočnú hodnotu.
Existuje jediný spôsob,ktorým je možné túto požiadavku uplatniť-zmeniť zdravotné poistenie (ktoré v skutočnosti žiadnym poistením nie) na zdravotné sporenie.A to sa dá učiniť zavedením individuálnych zdravotných účtov (Health Saving Account).Model,ktoré zásadným spôsobom menia vzťah pacient-poskytovateľ a zavádzajú tak potrebnú spoluúčasť pacienta,ovšem spoluúčasť menej viazanú na jeden konkrétny náklad (princíp fungovania kategorizačnej komisie),na jeden konkrétny okamih, spoluúčasť celoživotnú.
Z poznatkov modernej ekonómie je zrejmé,že čím je spoluúčasť konzumenta tej či onej komodity rozložená v dlhšom časovom období,tým efektívnejšie sa využíva.Zdravie je-a teraz použijem ekonomickú terminológiu-súčasťou drahocenného „ľudského kapitálu“ a investícia do neho musí byť investíciou dlhodobou.Krátkodobosť uvažovania človeka o sebe samom,o svojom zdraví stačiť nemôže.Preto je potrebné vytvoriť systém,ktorý by toto dlhodobé investovanie každého z nás do zdravia umožňoval.Nemyslím si,že je ním poplatok za recept či zdravotnú pomôcku.
MUDr.Ján Popovič
Pár slov ke krizi finančních trhů
Už několik týdnů plní titulní stránky našich i zahraničních časopisů články o krizi finančních trhů. Mění se autoři, mění se výrazové prostředky, mění se úhel pohledu,ale scénář zůstává vždy stejný: enormní zájem klientů s nízkými příjmy o hypotéční úvěry a neodpovědná snaha vlády pokaždé jim vyhovět.
Člověk nemusí být právě profesionální ekonom aby věděl, že garance (hypotéčních) úvěrů nebonitních klientů ze strany státu a následná motivace bank využít této garance k poskytování dalších úvěrů komukoliv, musí dřív či později vést k dramatickému zúžení uvěrového portfolia a sekundárně pak ke zpomalení ekonomického růstu. Rovněž mu velmi rychle dojde, že zpomalení ekonomického růstu přináší s sebou množství negativních dopadů na všechny oblasti národního hospodářství, systém zdravotní péče nevyjímajíce. Jaké budou tyto dopady, kde se projeví, a koho nejvíce postihnou jsou otázky, na které přinese odpověď nejbližší budoucnost. Nicméně, jisté předpovědi je možné učinit již nyní.Tak například zdravotní pojišťovny. Příjmy zdravotních pojišťoven jsou, jak víme, závislé na výšce pojistné platby.Protože jde a o jakýsi druh „zdravotní daně“, která je proporcionálně vázaná ke mzdě, zpomalení ekonomického růstu může přinést zpomalení růstu mezd a spolu s růstem nezaměstnanosti způsobit následné zpomalení příjmů zdravotních pojišťoven. I když k absolutnímu poklesu dojít nemusí, velmi pravděpodobně se tempo tohoto růstu zpomalí.
Pokud jde o otázku poptávky po zdravotní péči, ta by si měla ponechat (při nezměněném stavu financování) i nadále rostoucí trend. Lidé jí totiž neplatí přímo, ale prostřednictvím anonymního zdravotního pojištění, a proto je na ekonomické recesi více-méně nezávislá.
Zajímavá situace může nastat pro poskytovatele, a to zejména těch větších, jako jsou fakultní nemocnice a specializované ústavy. Jednou z největších nákladových položek těchto zařízení totiž jsou mzdy (a odvody) jejich zaměstnanců. Aby dostali svoje rozpočty do rovnováhy, budou muset nižší platby zdravotních pojištoven přenést do nižšího tempa růstu mezd. Velkorysý projekt pravidelné valorizace mezd zaměstnanců ve zdravotnictví, se tak zřejmě zpomalí, což může vést k nové nespokojenosti lékařů a zaměstnanců ve zdravotnictví
s úrovní svého odměňování.
Spočteno a podtrhnuto,zdravotnictví čekají nejspíše složité časy. Očekávané zpomalení ekonomického růstu země, citelně sníží objem disponibilních zdrojů v systému, a ještě více rozšíří propast mezi množstvím peněz, přicházejících do zdravotnictví (především ze zdravotního pojištění) a objemem poskytované zdravotní péče. Rovnováha se ještě více vychýlí ve prospěch pravé strany rovnice, což nepochybně vyvolá zvýšený tlak na racionální uplatnění zdrojů v systému samotném.
A právě to by mohl být pozitivní důsledek finanční krize. Zájmy mohou mít lékaři a pacienti, pojišťovny a vláda odlišné. Rovnici, kterou řeší, je však stejná.
MUDr. Ján Popovič
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)