Zdravotné poistenie po 20 rokoch

Korektne o financovaní zdravotnej starostlivosti

Zdravotné poistenie. Má byť verejné, a teda povinné pre všetkých občanov alebo sa má individualizovať a postupne transformovať na zdravotné sporenie? Ak áno, ako naložiť so solidaritou? Sú predsa zdravotnícke výkony, ktoré si jedinec z hľadiska ich nákladov ani v najlepšej snahe zaplatiť nemôže. Kto by ich hradil v tomto prípade? Z čoho? A čo štát? Aká má byť jeho úloha v systéme financovania zdravotnej starostlivosti? Má i naďalej platiť za svojich poistencov? Pokiaľ áno, koľko?

Tieto a tisíce podobných otázok si kladieme dnes a denne. Znovu a znovu o nich diskutujeme, znovu a znovu zvažujeme množstvo možných odpovedí a usilujeme sa z nich vybrať tie správne. Bezvýsledne. Je to škoda, pretože odpovedať sa na ne dá. Stačí len chcieť. Byť vytrvalý a nezaujato pozorovať, koľko nás zdravotná starostlivosť stojí, akým spôsobom ju platíme, kto za ňu platí viac, kto menej a prečo je tomu tak.

Aby sme to ale netrivializovali. Systém zdravotnej starostlivosti je dlhodobo ekonomicky neefektívny. Trvale sa zadlžuje a zadlžuje sa práve preto, že je financovaný dominantne cez verejné zdravotné poistenie. Verejné zdravotné poistenie je totiž tak, ako každé iné poistenie anonymné, neautentické. Je v skutočnosti len akýmsi kvázipoistením, pretože s v ňom jedná o poistenie povinné (pre zamestnancov), o viac menej daňovú dávku, ktorú je možné poistením nazývať len s veľkou nadsázkou a faktické nepoistenie najväčších konzumentov zdravotnej starostlivosti (detí a dôchodcov).

Ćo s tým? Predstava, že verejné zdravotné poistenie je možné zdokonaliť povedzme prostredníctvom agregácie zdravotníckych výkonov či zavedením akceptovateľnej spoluúčasti pacienta je síce v princípe správna, no rozmery jeho nedostatkov sú tak veľké, že by bolo najlepšie prikročiť k jeho skutočnej reforme. No a tá by mala spočívať v zmene postavenia jeho faktického platcu-pacienta, ktorý by sa z pasívneho účastníka systému premenil na jeho aktívneho zákazníka. Suveréna, ktorý si svoju zdravotnú starostlivosť skutočne vyberá a sám i platí a ktorý v prípade, ak sa rozhodne zdravotnú starostlivosť nečerpať, môžu svoju poistnú platbu ušetriť. Povedané inak, zdravotné poistenie by sa malo zmeniť na zdravotné sporenie, v ktorom by každý jednotlivec disponoval vlastným osobným (zdravotným) účtom a autenticky rozhodoval o čerpaní jeho prostriedkov. Všetko ostatné sú detaily.

A solidarita? Tú by garantoval povedzme diferencovaný prídel prostriedkov na osobné účty poistencov podľa zdravotných skupín tak, aby jedinci z rizikovejších skupín (napr. starí ľudia alebo dlhodobo chorí) dostávali vyššie prídely ako ostatní. Variant je niekoľko, výber je vec voľby.

A aby som nezabudol. Zmena zdravotného poistenia a zavedenie osobných účtov tak, ako o tom bola reč, v žiadnom prípade do zdravotníctva nezavádza tržné správanie. To tam totiž už dávno je. Pôsobí však len na strane ponuky (poskytovatelia), zatiaľ čo dopyt je pasívny. Skúsme na to nezabúdať.

MUDr. Ján Popovič

Zdanlivo nevinné hazardovanie so zdravím

Blíži sa nový rok a spolu s ním i čas, kedy si ľudia zvyknú priať najrozličnejšie veci. Šťastie, lásku, peniaze, výnosné pracovné miesto, výhru v lotérii, nové auto, no azda najčastejšie je to dlhý život a pevné zdravie. Niektorí ho možno želajú len tak, zo zvyku či slušnosti, no väčšina z nich to nepochybne myslí vážne, pretože si až príliš silne uvedomuje, akou neoceniteľnou hodnotou pre každého z nás pevné zdravie je.

Nie je, samozrejme ľahké sa o zdravie starať. Je k tomu potreba množstvo vecí, medzi ktoré-okrem iného-patrí i efektívny systém zdravotnej starostlivosti. Moderné diagnostické prístroje, účinné lieky, výkonný informačný systém, kvalifikovaný zdravotnícky personál, oboznámený s najnovšími trendmi v diagnostike a liečbe chorôb. A samozrejme potreba, či lepšie chuť a motivácia sa o zdravie starať.

Mestská nemocnica v Zlatých Moravciach to vie. Uvedomuje si, že skutočným predmetom je činnosti je poskytovanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti a cíti, že to je i to jediné, čo od nej jej pacienti očakávajú. Preto tak dôsledne podporuje postgraduálne vzdelávanie svojich pracovníkov, preto sa tak aktívne zúčastňuje celej rady vedecko-výskumných projektov a preto sa usiluje i o nikdy nekončiacu modernizáciu technického vybavenia svojich pracovísk.

A nielen to. Uvedomujúc si dominantnú úlohu zdravého životného štýlu v profylaxii ochorení spolu s magistrátom mesta sporadicky organizuje najrozličnejšie vzdelávacie akcie a prostredníctvom nich aktuálne upozorňuje na najčastejšie sa vyskytujúce ochorenia, odkrýva ich príčiny, doporučuje účinné preventívne opatrenia a dookola zdôrazňuje to najdôležitejšie z nich-zdravú výživu.

Skúsenosti nás totiž učia, že nie všetci vedia, čo to zdravá výživa je, že nie všetci poznajú, čo si majú pod ňou predstaviť. Majú jesť ráno alebo presunúť čas stravovania na neskoršie hodiny, majú uprednostniť výhradne vegetariánsku potravu alebo ju smú kombinovať s mäsom, ak áno, kedy a ako? Ako je to s kalorickou hodnotou stravy?

Chápeme to a trpezlivo sa snažíme našim spoluobčanom vysvetľovať, že racionálna výživa nie je len kvalitné „palivo“ pre naše telo, že je to i zdroj výživných látok, prameň jeho stavebných kameňov, bez ktorých sa jednoducho nezaobíde.

Netreba azda opakovať, že bez stravy zomrieme, je však nevyhnutné zdôrazniť aj to, že zo zlej stravy zomrieme tiež. Pomaly, ale zaručene. Medzi týmito dvoma extrémami je našťastie celá škála možností, alternatív, a práve o nich diskutujeme, práve o nich debatujeme. Osvojiť si ich nie je nijako zložité. Stačí trošku času a chuti a výsledok je zaručený.

Preto by som sa veľmi rád prihovoril všetkým čitateľom-zaobchádzajme prosím so sebou lepšie. Kontrolujme viac, čo jeme a ochraňujme svoje zdravie skôr, ako bude neskoro. Zaslúži si to.

Mestská nemocnica Zlaté Motavce-posúvanie hraníc

Zakladeteľ najväčšieho svetového producenta softwaru pre osobné počítače Bill Gates vo svojej knihe Biznis rýchlosťou myšlienky píše: „Prvým krokom, ktorý je potrebné podniknúť, ak máme nájsť odpoveď na akúkoľvek otázku, je prijať nezaujatý prístup, postavený na faktoch“. To sa, pochopiteľne, ľahšie povie ako urobí, ničmenej, pokúsiť sa o to musíme. A to i v prípade, ak tušená odpoveď nie je práve potešujúca.

Naša nemocnica to vie. Uvedomuje si, že jedinou alternatívou efektívneho riešenia akéhokoľvek problému je objektívna a nezaujatá analýza jeho príčin. Viesť filozofické diskusie „čo by bolo, keby...“ je očividnou stratou času. To, čo je potrebné učiniť je zhromaždiť dostatočný počet príslušných faktov, vzájomne ich prepojiť a celú vec redukovať na jednoduchú matematickú úlohu „má dať-dal“.

A práve o to sa usilujeme. Dnes a denne analyzujeme náklady a výnosy, dnes a denne porovnávame ich vzájomný pomer a ak sa ukáže, že je potrebné prikročiť k racionalizačným, byť i nepopulárnym opatreniam, urobíme to. Väčšina z nás totiž vie, že inej cesty niet. Ritualizované potľapkávanie sa po pleci, presviedčanie sa o nepriazni osudu a naivné očakávanie, že sa to samo spontánne napraví, že prídu lepšie časy je poľutovaniahodná naivita. Lepšie časy sami neprišli nikde a neprídu ani k nám. Musíme ich priviesť sami. Teraz a tu. Serióznou a korektnou analýzou svojich nedostatkov, rezerv ale i výziev a možností, konsolidáciou vzájomných vzťahov s obchodnými partnermi, zdravotnými poisťovňami, servisno-dodávateľskými spoločnosťami a predovšetkým budovaním dôvery, aby v nás všetci rozpoznali solidného partnera a kvalitného hráča na poli poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Piloti majú vo zvyku hovoriť, že dobré pristátie je dôsledkom kvalitného približovania. Naša skúsenosť nám hovorí, že je to pravda.

MUDr. Ján Popovič

Ilúzie a realita okolo financovania zdravotníctva

Dovoľte mi, aby som odcitoval niekoľko viet z istého odborného článku, zaoberajúceho sa zdravotníctvom.

„Pacienti čakajú na chodbách, jeden vedľa druhého. K dispozícii je málo stoličiek, niektorí musia dokonca stáť. Pani s migrénou si sadla a zapchala si uši. Na pohotovosti čaká už niekoľko hodín. Systém zdravotnej starostlivosti je tak zaťažený, že sa odkladajú i naliehavé operácie. Rozsiahly prieskum, ktorého sa zúčastnilo 2 315 špecialistov z 12 rôznych lekárskych odborností, priniesol prekvapivé výsledky. Za rok 1999 sa priemerná doba medzi návštevou praktického lekára a indikovanou operáciou predĺžila o 5,3% na 14 týždňov. 63% rtg prístrojov je beznádejne zastaralých, tretina z nich je dokonca starších ako 20 rokov. Jedna nemocnica chcela odpredať
sonografický prístroj miestnemu veterinárovi, ten ho však odmietol s odôvodnením, že má
prístroj novší, modernejší“. Neviem, čo teraz čitateľ očakáva že bude nasledovať, ale asi ho trošku prekvapím, možno i sklamem. Citovaná pasáž totiž nie je informáciou o slovenskom zdravotníctve, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, lež ide o úryvok z analýzy Davida Gratzera
z Toronta, v ktorej hodnotí stav kanadského systému zdravotnej starostlivosti. Podobne ako Slovensko, i Kanada dlhodobo zápasí s ekonomickou neefektívnosťou svojho zdravotníctva, podobne ako Slovensko, i ona volá po jeho reforme a zamýšľa sa nad tým, ako by mala táto reforma vyzerať. Pokiaľ ide o zmienenú štúdiu, dr. Gratzer rozlišuje 2 alternatívy, či lepšie koncepcie. Obhajcovia prvej si myslia, že problém financovania zdravotníctva vyrieši lepší manažment, lepšie riadenie systému, zatiaľ čo zástancovia druhej sa domnievajú, že riešením je vyšší objem pridelených prostriedkov. Obe tieto skupiny vychádzajú podľa dr. Gratzera z predstavy, že problém zdravotníctva vyriešia mäkšie podmienky poskytovania jeho služieb resp. vyšší objem prostriedkov. Ja si ale-spolu s autorom-myslím, že zmeny tohto typu nevyriešia
nič a že jediným účinným nástrojom na riešenie problému ekonomickej neefektívnosti oboch systémov je odstránenie chyby, založenej na tom, že dopyt po zdravotnej starostlivosti bez účinných regulačných mechanizmov je a vždy bude nekonečný. Pokiaľ pacient necíti časť nákladov svojej zdravotnej starostlivosti, priamo či nepriamo, je od neho iste racionálne, že túto zdravotnú starostlivosť nadužíva. Rovnako poskytovateľ, bez finančných dôsledkov pre seba samého, ponúka viac zdravotnej starostlivosti, ako je nevyhnutné a potrebné, či koľko by bol ochotný zaplatiť pacient, pokiaľ by poznal jej skutočnú cenu. Ako teda postupovať? Riešenie je v zásade jednoduché a spočíva v zavedení osobných účtov, prostredníctvom ktorých by pacient, ktorý zdravotnú starostlivosť nečerpá, mohol poistnú platbu ušetriť a poskytovateľ,
financovaný z týchto účtov by poskytoval (a fakturoval) len tú zdravotnú starostlivosť, ktorú jej užívateľ skutočne potrebuje (a je ochotný zaplatiť). Všetko ostatné sú detaily. Jeden britský ekonóm nedávno povedal: „Je lepšie zmeškať vlak, než nastúpiť do nesprávneho.“ No, niečo na tom bude.

MUDr.JÁN POPOVIČ

Roe versus Wade: nevšedný prípad

Jedným z najzaujímavejších súdnych sporov v USA je bezpochyby „prípad Roe versus Wade“, v ktorom Najvyšší súd potvrdil žene právo samostatne rozhodnúť o prerušení vlastného tehotenstva. Uznesenie bolo prijaté prekvapivou väčšinou hlasov 7:2 s nemenej prekvapivou argumentáciou-nárokom ženy na súkromie (odvolávajúcim sa na Dodatok č. 4 Ústavy USA). Súd jednoducho uznal, že s plodením je nerozlučne zviazané právo ženy určiť osud vlastného plodu (do ukončenia 2 trimestra gravidity) a že je preto žiadúce, aby konečné rozhodnutie o tom, či sa dieťa narodí alebo nie, zostalo v jej rukách.

I keď zmienený súdny spor pojednával o fiktívnej gravidite (ako dôsledku znásilnenia), nariadenie súdu bolo záväzné pre všetky prípady tehotenstva bez ohľadu na podmienky počatia. Platilo plošne a nepripúšťalo žiadne výnimky (mimo pár presne vymedzených kontraindikácií).

Otázka znie: bol súd naozaj dostatočne nezávislý na to, aby mohol objektívne a nezaujato vysloviť tak zásadný verdikt? Alebo inak, ako je to s „posvätnosťou“ práva a podmienkami jeho vytvárania?

Neviem, čo teraz ctený čitateľ očakáva, ale najskôr ho trošku prekvapím, a možno i sklamem. Právo nie to isté, čo jeho tvorba (legislatíva) a bolo by iste veľkou chybou predpokladať akúsi absolútnu neutralitu práva ako takého. Nepadá totiž z neba. Netvoria ho anjeli, ale skutoční, a preto nedokonalí ľudia. Podoba jednotlivých právnych noriem, vrátane zákona o interrupcii, vždy odráža aktuálne názorové rozloženie síl v spoločnosti-a v neposlednom rade-i motivácie zákonodarcov, ktorí sú tak, ako ktokoľvek z nás, ľudia z mäsa a kostí. Pokiaľ zákonodarny zbor pozitivisticky rozhodne, že zákon má žene priznať právo samostatne sa rozhodnúť o prerušení vlastnej gravidity, tak je to rozhodnutie väčšiny, ktoré nemá nič spoločné s „právnym optimom“ či abstraktnou dokonalosťou legislatívnej koncepcie systému. Je to vyjadrenie dominantných názorov spoločnosti, ktorá si takúto právnu normu želá. Nič viac, nič menej. Nehovorí nič o tom, v ktorom okamihu vzniká život, kedy sa biologický akt plodenia premieňa na ľudské stvorenie-alebo z pohľadu veriacich, kedy do tela vstupuje duša. Nie. Vývoj práva a jeho jednotlivých noriem je jednoducho dôsledkom, alebo ak chcete reflexiou spoločenskej reality a nie opačne. Že má takto vznikajúci právny systém svoje spätné dôsledky, je vec úplne iná.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA tak, ako rozhodnutie každého iného súdu teda je a vždy bude vyjadrením väčšinového názoru, ktorý nemá nič spoločné s absolútnou pravdou. Slušná spoločnosť totiž nie je dôsledkom slušného práva, ale slušné právo je dôsledkom slušnej spoločnosti. Laicky zvodná predstava, že je možné najskôr vytvoriť „slušné“ zákony a potom na nich postaviť slušnú spoločnosť je ilúziou, a to ilúziou veľmi nebezpečnou. Pokúsme sa na to nezabúdať.

MUDr. Ján Popovič

Sme úspešnou nemocnicou?

Nedávno som bol niekoľkými svojimi spolupracovníkmi vyzvaný, aby som povedal, či sme úspešnou nemocnicou. Priznám sa, že ma trošku zaskočili. Privítal by som skôr otázku, či sme štandardnou nemocnicou, či spĺňame kritéria normálneho lôžkového zariadenia, ktoré má dôveru svojich klientov a ich poisťovní. Úspešnosť je totiž termín priveľmi subjektívny, značne relatívny, vzťahujúci sa až príliš tesne k pýtajúcemu. Viem však, že označiť nemocnicu ako štandardnú či normálnu by nebolo pre mnoho našich spoluobčanov dostatočne príťažlivé a preto sa pokúsim odpovedať na pôvodnú otázku.

Skôr však, ako tak učiním, musím zmieniť jeden problém, ktorý sa v tejto súvislosti rozhodne nedá obísť-totiž hodnotenie úspešnosti. Čo znamená byť úspešný? Ako úspešnosť odmerať? S čím ju porovnať?

V zásade máme 3 alternatívy. Môžeme ju zhodnotiť prostredníctvom vlastného pocitu, môžeme použiť externé kritéria a napokon môžeme aplikovať objektívne parametre.

Pokiaľ ide o prvú možnosť, je potrebné postaviť si otázku, či my, občania mesta a regiónu máme pocit úspešnosti zariadenia. Je evidentné, že nie všetci tento pocit majú. Avšak je to preto, že realita nemocnice skutočne nie je úspešná? Myslím, že je to zložitejšie.

Existuje totiž medzera medzi tým, čo očakávame a tým, čo je. Naviac, mnoho pozitívnych zmien sa veľmi rýchlo stáva štandardom, mení sa na niečo, čo je samozrejmé, prirodzené a čo ani nemôže byť inak. To je ale veľký omyl! Nič nie je samozrejmé a nič sa nestane samo od seba. Za všetkým, i tým pozitívnym, je potrebné hľadať ľudskú aktivitu a snaženie. Ak sa podarí vytvoriť niečo hodnotné, všeobecne prospešné, je za tým vždy úsilie a energia konkrétnych ľudí.

Obávam sa, že v hľadaní odpovede nám veľmi nepomôžu ani externé kritéria úspešnosti. Žijeme totiž v dobe, kedy marketing a reklama zásadným spôsobom ovplyvňujú pohľad verejnosti. Vynaliezavo a dôvtipne odpropagovaná akcia dokáže dokonale sfalšovať každý výsledok bez ohľadu na to, akú skutočnú hodnotu nám prináša. Ak k tomu prirátam cielené snahy niektorých málo zodpovedných jedincov veci zámerne falšovať, nie je čo riešiť.

Ostáva nám teda tretia možnosť, a to zhodnotiť úspešnosť nemocnice prostredníctvom objektívnych kritérií. Použiť jednoducho štandardné hodnotiace inštrumentárium a prostredníctvom neho narysovať skutočné kontúry zariadenia. A tu je nesporné, že Mestská nemocnica Prof. Rudolfa Korca, DrSc. V Zlatých Moravciach i napriek všetkému tomu šumu a tendenčnému skresľovaniu úspešná je. Je súčasťou pevnej siete, má štandardné zmluvy so všetkými zdravotnými poisťovňami a počet jej klientov v čase očividne rastie. Chronický problém nerovnováhy medzi platbami zdravotných poisťovní a prevádzkovými nákladmi, trápiaci každú nemocnicu, sa pomaly zmenšuje a pokiaľ sa nestane niečo neočakávané, v dohľadnej dobe dospeje k svojmu vyriešeniu.

Musíme byť však „úspešní“? Nestačilo by byť ustálenou, štandardnou nemocnicou, v ktorej si slobodný občan, zodpovedný za svoje zdravie, slobodne zvolí lekára a zverí do jeho rúk starosť o svoje zdravie s vedomím, že táto starosť má svoju nenulovú hodnotu? Neviem, mám pocit, že i o tom bude naša budúcnosť.

MUDr. Ján Popovič

Hlavolam mestskej nemocnice v Zlatých Moravciach

Jednou z otázok, ktoré pravidelne dostávam je, v akej kondícii sa nachádza Mestská nemocnica v Zlatých Moravciach prípadne kedy bude uzatvorená. Priznám sa, že tieto a podobné otázky nemám rád. Jednak preto, že v sebe implicitne obsahujú hotovú odpoveď (čo samo o sebe významným spôsobom spochybňuje zmysel otázky), a jednak preto, že naznačujú všetko ostatné len nie úprimnú snahu dozvedieť sa objektívnu skutočnosť.

Takže, Mestskej nemocnici profesora Korca v Zlatých Moravciach sa darí tak, ako všetkým ostatným zariadeniam tohto druhu a v žiadnom prípade jej nehrozí uzatvorenie. Ak hovorím, že sa jej darí tak, ako všetkým ostatným nemocniciam jej typu, mám na mysli fakt, že rovnako, ako oni, i táto nemocnica zápasí s chronickou nerovnováhou medzi platbami zdravotných poisťovní a reálnymi nákladmi zdravotných výkonov, ktoré poskytuje.

Nie je to jednoduché a chvíľu zrejme potrvá, než si všetci uvedomíme, že zdravotná starostlivosť nie je zdarma. Lieky, prístroje, ich obsluha, to všetko má svoju konkrétnu cenu, ktorú je potrebné zaplatiť. Pokiaľ nechceme, aby každý jednotlivý pacient priamo na sebe cítil náklady svojej liečby a dorovnával rozdiel medzi tým, čo sa za neho platí zdravotná poisťovňa a skutočnou cenou zdravotnej starostlivosti, ktorú čerpá z vlastného vrecka, musíme štruktúru a objem zdravotníckych výkonov veľmi prísne sledovať. Povedaní inak, môžeme poskytovať len takú zdravotnú starostlivosť, na ktorú máme respektíve ktorú si u nás objednajú a zaplatia zdravotné poisťovne. Nie inú. Tak je totiž nastavený stávajúci model jej financovania. Verejné zdravotné poistenie, prostredníctvom ktorého k úhrade dochádza, stavia poskytovateľa do pozície subjektu, ktorý svoj tovar (zdravotnú starostlivosť) ponúka. Nákupcom je zdravotná poisťovňa. Ona rozhodne, ktoré zdravotnícke výkony si napokon objedná, aký bude ich celkový objem a kedy ich zaplatí. Premýšľať inak by znamenalo vedome obchádzať autoritatívny imperatív dnešného usporiadania systému zdravotnej starostlivosti a priamo tak rezignovať na realistickú stratégiu zlepšenia súčasného postavenie nemocnice.

Veľmi by som si želal, aby sme na túto skutočnosť nezabúdali. To, že Mestská nemocnica v Zlatých Moravciach má takú štruktúru ponuky zdravotnej starostlivosti, akú má, nie je teda dôsledok svojvôle toho či onoho riaditeľa (i keď by si to niekto možno mohol priať). Nie. Súčasné zloženie nemocnice je výsledkom rozsiahlej analýzy, mapujúcej množstvo špeciálnych ukazovateľov (štruktúra obyvateľstva podľa veku, pohlavia, výskyt jednotlivých ochorení a ich úmrtnosť, migrácia obyvateľstva etc.), o ktorých správnosti sa dá, samozrejme diskutovať. Diskutovať však neznamená nekvalifikovane atakovať oponenta, unfair napádať jeho postoje a bez presvedčivých argumentov spochybňovať jeho stanoviská. Kakofonia spravidla produkuje červený atrament a o to my nestojíme. Želáme si serióznu rozpravu, trpezlivú výmenu názorov, vyjasňovanie si vzájomných stanovisk a hľadanie prijateľých riešení.

A presne to činíme. Denne debatujeme o možnostiach nemocnice, o tom, čo by sa mohlo či malo podniknúť, aby sa zlepšila kvalita a dostupnosť jej služieb. Sme tu pre pacientov a na nich záleží, či tu budeme i naďalej. Pokiaľ budeme kvalitní, pokiaľ nám budú ľudia dôverovať a nebudú chcieť za zdravotnou starostlivosťou dochádzať do vzdialených zariadení, o Mestskú nemocnicu v Zlatých Moravciach strach nemám.

Dlhoročný predseda Rady guvernérov americkej centrálnej banky (FED) Alan Greenspan hovorí: „Ľudský úsudok nie je príliš dokonalý, ak je vydesený“. Skúsme na tento jeho postreh nezabúdať a v kľude sa pozrieť na skutočné potreby našej nemocnice. Správne riešenie spoločne iste rýchle nájdeme.

MUDr. Ján Popovič