Dovoľte mi, aby som odcitoval niekoľko viet z istého odborného článku, zaoberajúceho sa zdravotníctvom.
„Pacienti čakajú na chodbách, jeden vedľa druhého. K dispozícii je málo stoličiek, niektorí musia dokonca stáť. Pani s migrénou si sadla a zapchala si uši. Na pohotovosti čaká už niekoľko hodín. Systém zdravotnej starostlivosti je tak zaťažený, že sa odkladajú i naliehavé operácie. Rozsiahly prieskum, ktorého sa zúčastnilo 2 315 špecialistov z 12 rôznych lekárskych odborností, priniesol prekvapivé výsledky. Za rok 1999 sa priemerná doba medzi návštevou praktického lekára a indikovanou operáciou predĺžila o 5,3% na 14 týždňov. 63% rtg prístrojov je beznádejne zastaralých, tretina z nich je dokonca starších ako 20 rokov. Jedna nemocnica chcela odpredať
sonografický prístroj miestnemu veterinárovi, ten ho však odmietol s odôvodnením, že má
prístroj novší, modernejší“. Neviem, čo teraz čitateľ očakáva že bude nasledovať, ale asi ho trošku prekvapím, možno i sklamem. Citovaná pasáž totiž nie je informáciou o slovenskom zdravotníctve, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, lež ide o úryvok z analýzy Davida Gratzera
z Toronta, v ktorej hodnotí stav kanadského systému zdravotnej starostlivosti. Podobne ako Slovensko, i Kanada dlhodobo zápasí s ekonomickou neefektívnosťou svojho zdravotníctva, podobne ako Slovensko, i ona volá po jeho reforme a zamýšľa sa nad tým, ako by mala táto reforma vyzerať. Pokiaľ ide o zmienenú štúdiu, dr. Gratzer rozlišuje 2 alternatívy, či lepšie koncepcie. Obhajcovia prvej si myslia, že problém financovania zdravotníctva vyrieši lepší manažment, lepšie riadenie systému, zatiaľ čo zástancovia druhej sa domnievajú, že riešením je vyšší objem pridelených prostriedkov. Obe tieto skupiny vychádzajú podľa dr. Gratzera z predstavy, že problém zdravotníctva vyriešia mäkšie podmienky poskytovania jeho služieb resp. vyšší objem prostriedkov. Ja si ale-spolu s autorom-myslím, že zmeny tohto typu nevyriešia
nič a že jediným účinným nástrojom na riešenie problému ekonomickej neefektívnosti oboch systémov je odstránenie chyby, založenej na tom, že dopyt po zdravotnej starostlivosti bez účinných regulačných mechanizmov je a vždy bude nekonečný. Pokiaľ pacient necíti časť nákladov svojej zdravotnej starostlivosti, priamo či nepriamo, je od neho iste racionálne, že túto zdravotnú starostlivosť nadužíva. Rovnako poskytovateľ, bez finančných dôsledkov pre seba samého, ponúka viac zdravotnej starostlivosti, ako je nevyhnutné a potrebné, či koľko by bol ochotný zaplatiť pacient, pokiaľ by poznal jej skutočnú cenu. Ako teda postupovať? Riešenie je v zásade jednoduché a spočíva v zavedení osobných účtov, prostredníctvom ktorých by pacient, ktorý zdravotnú starostlivosť nečerpá, mohol poistnú platbu ušetriť a poskytovateľ,
financovaný z týchto účtov by poskytoval (a fakturoval) len tú zdravotnú starostlivosť, ktorú jej užívateľ skutočne potrebuje (a je ochotný zaplatiť). Všetko ostatné sú detaily. Jeden britský ekonóm nedávno povedal: „Je lepšie zmeškať vlak, než nastúpiť do nesprávneho.“ No, niečo na tom bude.
MUDr.JÁN POPOVIČ
„Pacienti čakajú na chodbách, jeden vedľa druhého. K dispozícii je málo stoličiek, niektorí musia dokonca stáť. Pani s migrénou si sadla a zapchala si uši. Na pohotovosti čaká už niekoľko hodín. Systém zdravotnej starostlivosti je tak zaťažený, že sa odkladajú i naliehavé operácie. Rozsiahly prieskum, ktorého sa zúčastnilo 2 315 špecialistov z 12 rôznych lekárskych odborností, priniesol prekvapivé výsledky. Za rok 1999 sa priemerná doba medzi návštevou praktického lekára a indikovanou operáciou predĺžila o 5,3% na 14 týždňov. 63% rtg prístrojov je beznádejne zastaralých, tretina z nich je dokonca starších ako 20 rokov. Jedna nemocnica chcela odpredať
sonografický prístroj miestnemu veterinárovi, ten ho však odmietol s odôvodnením, že má
prístroj novší, modernejší“. Neviem, čo teraz čitateľ očakáva že bude nasledovať, ale asi ho trošku prekvapím, možno i sklamem. Citovaná pasáž totiž nie je informáciou o slovenskom zdravotníctve, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, lež ide o úryvok z analýzy Davida Gratzera
z Toronta, v ktorej hodnotí stav kanadského systému zdravotnej starostlivosti. Podobne ako Slovensko, i Kanada dlhodobo zápasí s ekonomickou neefektívnosťou svojho zdravotníctva, podobne ako Slovensko, i ona volá po jeho reforme a zamýšľa sa nad tým, ako by mala táto reforma vyzerať. Pokiaľ ide o zmienenú štúdiu, dr. Gratzer rozlišuje 2 alternatívy, či lepšie koncepcie. Obhajcovia prvej si myslia, že problém financovania zdravotníctva vyrieši lepší manažment, lepšie riadenie systému, zatiaľ čo zástancovia druhej sa domnievajú, že riešením je vyšší objem pridelených prostriedkov. Obe tieto skupiny vychádzajú podľa dr. Gratzera z predstavy, že problém zdravotníctva vyriešia mäkšie podmienky poskytovania jeho služieb resp. vyšší objem prostriedkov. Ja si ale-spolu s autorom-myslím, že zmeny tohto typu nevyriešia
nič a že jediným účinným nástrojom na riešenie problému ekonomickej neefektívnosti oboch systémov je odstránenie chyby, založenej na tom, že dopyt po zdravotnej starostlivosti bez účinných regulačných mechanizmov je a vždy bude nekonečný. Pokiaľ pacient necíti časť nákladov svojej zdravotnej starostlivosti, priamo či nepriamo, je od neho iste racionálne, že túto zdravotnú starostlivosť nadužíva. Rovnako poskytovateľ, bez finančných dôsledkov pre seba samého, ponúka viac zdravotnej starostlivosti, ako je nevyhnutné a potrebné, či koľko by bol ochotný zaplatiť pacient, pokiaľ by poznal jej skutočnú cenu. Ako teda postupovať? Riešenie je v zásade jednoduché a spočíva v zavedení osobných účtov, prostredníctvom ktorých by pacient, ktorý zdravotnú starostlivosť nečerpá, mohol poistnú platbu ušetriť a poskytovateľ,
financovaný z týchto účtov by poskytoval (a fakturoval) len tú zdravotnú starostlivosť, ktorú jej užívateľ skutočne potrebuje (a je ochotný zaplatiť). Všetko ostatné sú detaily. Jeden britský ekonóm nedávno povedal: „Je lepšie zmeškať vlak, než nastúpiť do nesprávneho.“ No, niečo na tom bude.
MUDr.JÁN POPOVIČ
