Jednoduchosť je vyriešená zložitosť

Výrok u nás pomerne neznámeho rumunského sochára a fotografa Constantina Brancusiho. Brancusi žil a pracoval v Paríži, pričom typickým pre jeho dielo bolo práve zjednodušenie formy. Ako tvrdil, jednoduchosť je základným predpokladom úspechu pre každý produkt. Že na tom niečo bude svedčí i fakt, že Brancusiho výrok sa stal mantrou pre väčšinu renomovaných producentov spotrebného tovaru a služieb. Ich produkty sú praktické, jednoducho ovládateľné, spotrebitelia im rozumejú. Ako to dosiahli? Koncentrovali sa na produkt a nesnažili sa dosiahnuť príliš. Nekomplikovali ho. Rovnaký dôraz kládli na to čo neurobili ako na to, čo urobili. Svoj produkt predstavovali jednoducho a zrozumiteľne. Odmietali kobercové nálety zbytočných PR aktivít, ktoré boli viac o propagovateľoch ako o produkte samotnom. Mnoho kvalitných produktov sa neujalo len preto, že im ľudia nerozumeli. Zaujímavá je v tejto súvislosti štúdia Elke von Ouden z Univerzity Eindhoven, podľa ktorej temer polovica nových reklamovaných produktov funguje bezchybne. Príčinou nespokojnosti zákazníkov je neinformovanosť. Jednoducho nevedia, ako ich majú používať. Nerozumejú im. Ešte zaujímavejšie však je, že väčšina manažérov, propagujúcich tieto produkty sa pri požiadavke prakticky predviesť produkt ocitla v rovnakej situácii-nerozumeli mu a niektorí ho dokonca ani nedokázali spustiť. Ako má vypadať premyslené uvedenie nového produktu na trh? Povieme si nabudúce.

Malá úvaha o samovrave

Keď som si nedávno listoval posledné vydanie magazínu Der Spiegel, narazil som na veľmi zaujímavý článok. Niesol názov „Sila samovravy“ a zaoberal sa vnútorným monológom. Podľa jeho autorky každý z nás vedie vnútorný monológ, pričom jedni „diskutujú“ potichu, iní svoje myšlienky artikulujú. V sprche, v aute pri zápche, pri cvičení vo fitnes centre, všade tam vedieme sami so sebou „privátne rozhovory“ bez toho, aby sme si toho boli vždy vedomí. Zaujímavé pritom je, že pri vnútornom monológu sú aktivované rovnaké mozgové centrá ako pri klasickom dialógu. Mozog pri svojej schopnosti triediť myšlienky a spájať ich do širších súvislostí nerozlišuje, či sa tak deje v tichom monológu niekde v ústraní alebo v prúde aktívneho dialógu. Ak je to skutočne tak, náš mozog disponuje jedinečnou schopnosťou simulovať sociálne interakcie. Je spôsobilý prehrať určitý rozhovor a pripomenúť dôležité momenty ale i ponúknuť možnosť, ako by mohol či mal prebiehať budúci rozhovor. Jednoducho tak, že nám ponúkne možnosť priebeh rozhovoru vopred si „prerozprávať“. O samote. Tak ma napadá, mnohí ľudia by sa mohli „rozprávať sami so sebou“ častejšie, než vystúpia na verejnosti. Možno by boli menší podivíni ako v prípade, že ich nachytajú rozprávať sa sami so sebou. Čo myslíte?

Na zamyslenie

Predstavme si povedzme skupinku turistov, ktorí sú na vychádzke a odrazu sa ocitnú na razcestí. Ako ďalej? V batohoch majú mapy, v mobiloch GPS, oni sa však rozhodnú-hlasovať. Nepozrú sa do mapy, nevyťukajú si cieľ v mobilnom telefóne. Dokonca ani nehľadajú niekoho, kto krajinu, v ktorej sa ocitli dobre pozná. Nie. Oni hlasujú. A spokojní, ako demokraticky a slobodne vyriešili svoj problém pokračujú v ceste smerom, ktorý si želá väčšina. Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Nemalo by. Presne o tomto je totiž naše kolektívne rozhodovanie. Hlasovať sa dá temer o všetkom. Konsenzus a dohoda jednoducho dominujú modernej spoločnosti. Máme problém a nevieme sa dohodnúť na riešení, hlasujeme. Pokiaľ sa vysloví väčšina pre alternatívu A, bude správna alternatíva A. Lenže má to háčik. Realita a jej interpretácia je o exaktných postupoch, nie o názore väčšiny. Môžeme sa uhlasovať, nič sa tým nezmení. Príklad? Globálne oteplovanie. Prechádzame touto zmenou klímy? Väčšina vedcov si myslí, že tomu tak je. Ale je to tak? Ja neviem. Viem však určite, že hlasovaním sa k správnej odpovedi nedopracujeme.

O čo ide v Sýrii?

Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho. Roky utláčaný a zdecimovaný národ povstal proti nenávidenému tyranovi s cieľom vybojovať si vytúženú slobodu a demokraciu. Ale je tomu skutočne tak? Skúsme druhý pohľad, o mnoho prozaickejší. V občianskej vojne, ktorá nepochybne vojnou je so všetkým, čo k vojne patrí, o žiadny boj za slobodu a demokraciu nejde. Ide o boj dvoch na smrť znepriatelených táborov, kde na jednej strane stojí Asad so svojou klikou, podporovaný Šítmi a Hizbulláhom a na strane druhej radikálni islamisti, integrovaní medzi Sunitov, podporovaní Al-Kaidou. Ktorý z pohľadov je ten správny? Pomôcť si môžeme tak, že udalosti v Sýrii zasadíme do širších súvislostí. Do súvislostí, v ktorých Egypt po vojenskom prevrate stojí na pokraji občianskej vojny, v ktorých sa do stále väčšieho chaosu prepadá Irak, v ktorých zdecimovaný Libanon stráca i posledné zbytky pevnej pôdy pod nohami a v ktorých to po prezidentských voľbách dobre nevypadá ani s Iránom. Pokiaľ máme stále problém s identifikáciou skutočnosti, dosaďme si do vyššie uvedených súvislostí i explodujúce americké rakety, podporujúce sily, donedávna označované ako najväčšia hrozba svetovému mieru a globálnej bezpečnosti. No, už to začína naberať obrysy. Aké? Nejde o boj o demokraciu, nejde o chemické ani žiadne iné zbrane. Ide o snahu vyvolať chaos a roztrieštiť celý región. Sýrska tragédia je len súčasťou oveľa širšieho scenára.

O ľudskej hlúposti

Predstavme si pána Nováka a predpokladajme, že je to človek, ktorý sa vždy snaží správať tak, aby mal zo svojho správania radosť a uspokojenie. Jednoducho aby bol so sebou spokojný. Otázka znie: je s jeho správaním spokojné i jeho okolie? Pokiaľ áno, pán Novák je inteligentný jedinec, s ktorým je radosť komunikovať. Ak tomu tak nie je, ak okolie pána Nováka s jeho správaním spokojné nie je, je to smutné, existuje však možnosť, že si pán Novák z toho či onoho dôvodu negatívne dôsledky svojho správania neuvedomuje, jednoducho o nich nevie. V takom prípade stačí stručné upozornenie a ak je pán Novák chytrý, vec je vyriešená. Iste, jestvuje i alternatíva, že pán Novák síce chytrý je no jeho ochota prinášať svojmu okoliu osoh sa rovná nule resp. že má vyložene snahu svojmu okoliu škodiť. Je to poľutovania hodná situácia, no i v tomto prípade sa vyžaduje istý stupeň inteligencie, nakoľko pánu Novákovi jeho správanie úžitok prináša. Istý problém s interpretáciou schopností pána Nováka môžu nastať v prípade, kedy jeho správanie prináša okoliu úžitok, no on sám žiadny úžitok neeviduje či dokonca utrpí stratu. Tvrdiť však, že pán Novák nie je chytrý či dokonca je hlupák nie je ale na mieste. Môže byť napríklad filantrop, človek tešiaci sa z aktu darovania a jeho „účet" neostáva nulový, nakoľko eviduje radosť a uspokojenie so svojou nespornou pozitívnou hodnotou. Tu by sme mohli s našou úvahou skončiť. Mohli? Pokiaľ sa máme vyhnúť polovičatosti a nedôslednosti, musíme žiaľ pokračovať. Musíme doplniť posledný profil pána Nováka. Áno, definovať pána Nováka ako hlupáka, ktorý pôsobí škodu svojmu okoliu bez toho, aby dosiahol akýkoľvek zisk pre seba. Všetci si určite spomenieme na prípady, kedy sme prišli o radosť, kľud a dobrú náladu pre absolútne nepochopiteľné správanie nejakej osoby, ktorá sa nám v tých najmenej príhodných chvíľach zaplietla do cesty a spôsobila nám škodu bez toho, aby mala akýkoľvek prospech. Nikto to nechápe, nikto nedokáže dostatočne vysvetliť, prečo to daná osoba robí. Ono to totiž vysvetliť ani nejde. Či skôr jestvuje jediné vysvetlenie, dotyčná osoba je hlúpa. Niekto môže namietnuť, že ľudia sa vo väčšine prípade správajú nedôsledne. Za určitých okolností sa správajú inteligentne, inokedy si tí istí jedinci nepočínajú práve múdro. To je iste pravda. Problém je v tom, že hlupák sa v každej situácii chová dôsledne rovnako. Hlúpo. Je jednoducho hlúpy bytostne. A aby toho nebolo málo, existujú i tzv. superhlupáci, spôsobujúci škodu nielen okoliu, ale i sebe. Natíska sa otázka: je to genetické alebo sa na túto „úroveň" dá vypracovať? Čo myslíte

Čo je DRG a čo DRG nie je

Predstavovať detailne slovenskej lekárskej obci DRG je nosením dreva do lesa. Všetci, ktorí aspoň chvíľu pracovali v zdravotníctve totiž veľmi dobre vedia, že financovanie systému je dlhodobo neefektívne, že výkonová platba tak ako platba paušálna túto neefektívnosť neriešia a že alternatívou môže byť DRG, stojace niekde uprostred. Zámerne hovorím môže, pretože vždy tomu tak byť nemusí. Čo teda je DRG? DRG je v prvom rade klasifikačný systém. Že sa využíva i ako úhradový mechanizmus na veci nič nemení. Vo svojej podstate predstavuje akúsi nadstavbu k existujúcim klasifikáciám MKCH (Medzinárodná klasifikácia chorôb) a ZZV (Zoznam zdravotných výkonov), prostredníctvom ktorých zaraďuje jednotlivé prípady hospitalizácie do samostatných, vzájomne sa vylučujúcich skupín. Pritom platí, že prípady v rámci jednej skupiny sú si nákladovo podobné. Aby bola táto agregácia prípadov v rámci jednotlivých skupín prijateľná aj pre zdravotnícku verejnosť, prípady v jednotlivých skupinách sú si podobné i klinicky. V ojedinelých prípadoch sa síce môže v tej či onej skupine vyskytnúť prípad klinicky „nepodobný“ s ostatnými (prioritná je nákladová podobnosť), ide však o zriedkavosť, ktorá v žiadnom prípade neruší uvedené pravidlo. DRG je teda klasifikačný systém, ktorý na rozdiel od MKCH a ZZV nepopisuje klinickú ale ekonomickú zložitosť prípadu prostredníctvom preddefinovaných parametrov (dátová veta). Je akýmsi prekladovým slovníkom (ekonómie), umožňujúcim lekárovi pomenovať jeho prípad ekonomicky. Lekár, pohybujúci sa v DRG tak vidí, ako si stojí s nákladmi na liečbu v porovnaní s referenčným priemerom, získaným štatistickým spracovaním reprezentatívneho počtu rovnakých prípadov v sledovanom období v systéme (zariadenie, kraj, štát). Či cena liečby, ktorú indikuje u konkrétnej diagnózy koreluje s kalkulovaným priemerom alebo ho prekračuje. Toto je z hľadiska riadenia zdrojov v zdravotníctve kľúčový moment. Aby totiž lekár mohol sledovať a ovplyvňovať náklady svojej liečby tak, ako sa po ňom žiada, musí byť schopný identifikovať tieto náklady už na úrovni pacienta. V okamihu, keď sa tak stane, dostáva sa pod ekonomický tlak a v snahe ustáť prispôsobí svoje klinické rozhodovanie požiadavkám efektívnej liečby. Všetky postranné motivácie sú tak amputované a zo zariadenia sa stáva subjekt, v ktorom ťahajú všetci za jeden koniec. Prečo sa pod ekonomický tlak dostáva v DRG práve lekár je zrejmé. Je to totiž on, ktorý rozhoduje o spôsobe liečby, o použití konkrétnych liekov, vyšetrení a v konečnom dôsledku i o dĺžke hospitalizácie jednotlivých pacientov. Nie je to ani zriaďovateľ či majiteľ zariadenia, ani riaditeľ respektíve ekonomický námestník ale lekár, ktorý alokuje prostriedky, prichádzajúce od platcu zdravotnej starostlivosti (zdravotnej poisťovne). A čo DRG nie je? Pokúsme sa i o negatívne vymedzenie. DRG nie je v prvom rade nič zložité. Nie je to nový sadzobník zdravotných výkonov a nie je to ani nový spôsob vykazovania zdravotnej starostlivosti. Inými slovami, DRG nie je vykazovanie zdravotnej starostlivosti v zmysle vykazovania „ako sme liečili“ ale je to klasifikácia chorôb v zmysle „čo sme liečili“. Pre poriadok zopakujme, že zdravotná starostlivosť sa v zásade vykazovala chronologicky podľa toho, kde pacient ležal (odbornosť), čo sa s ním dialo (výkony), čo mu podávali (lieky), aké vyšetrenie podstúpil (SVLZ) a pod. Išlo o akýsi výkaz prác, v ktorom bola diagnóza irelevantná (hoci sa reportovala tiež). Nóvum klasifikácie DRG je v tom, že je to case mixová klasifikácia a to klasifikácia chorôb, ktoré boli liečené na základe diagnóz a výkonov, pričom chronológia jednotlivých krokov je nezaujímavá. A napokon DRG nie je nič statické. Práve naopak. DRG podlieha pravidelnej aktualizácii (raz ročne), pričom impulzom sú spravidla zmeny v poskytovaní zdravotnej starostlivosti a s nimi spojená potreba korekcie klasifikačných systémov vrátane zaraďovacieho algoritmu, kalibrácie relatívnych váh a kalkulácie základnej sadzby. Aby uvedené zmeny neprebiehali chaoticky, je žiadúce, aby správou systému bol poverený jeden subjekt, ktorý by koordinoval pravidelný zber potrebných dát a zároveň garantoval ich adekvátne posúdenie a následnú implementáciu. Potrebnú konzistentnosť a synergiu uvedených činností na Slovensku garantuje Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Z toho, čo som uviedol je zrejmé, že DRG je nástrojom, ktorý potrebujú v prvom rade poskytovatelia. Potrebujú ho k efektívnejšej liečbe tak, aby mohli účinnejšie nakladať s pridelenými prostriedkami. Jeho prínos teda nie je smerom von k zvyšovaniu príjmov ale smerom dovnútra k efektívnejšej „produkcii“. Takto je potrebné DRG chápať a takto je potrebné s ním i nakladať.