Malá úvaha o samovrave

Keď som si nedávno listoval posledné vydanie magazínu Der Spiegel, narazil som na veľmi zaujímavý článok. Niesol názov „Sila samovravy“ a zaoberal sa vnútorným monológom. Podľa jeho autorky každý z nás vedie vnútorný monológ, pričom jedni „diskutujú“ potichu, iní svoje myšlienky artikulujú. V sprche, v aute pri zápche, pri cvičení vo fitnes centre, všade tam vedieme sami so sebou „privátne rozhovory“ bez toho, aby sme si toho boli vždy vedomí. Zaujímavé pritom je, že pri vnútornom monológu sú aktivované rovnaké mozgové centrá ako pri klasickom dialógu. Mozog pri svojej schopnosti triediť myšlienky a spájať ich do širších súvislostí nerozlišuje, či sa tak deje v tichom monológu niekde v ústraní alebo v prúde aktívneho dialógu. Ak je to skutočne tak, náš mozog disponuje jedinečnou schopnosťou simulovať sociálne interakcie. Je spôsobilý prehrať určitý rozhovor a pripomenúť dôležité momenty ale i ponúknuť možnosť, ako by mohol či mal prebiehať budúci rozhovor. Jednoducho tak, že nám ponúkne možnosť priebeh rozhovoru vopred si „prerozprávať“. O samote. Tak ma napadá, mnohí ľudia by sa mohli „rozprávať sami so sebou“ častejšie, než vystúpia na verejnosti. Možno by boli menší podivíni ako v prípade, že ich nachytajú rozprávať sa sami so sebou. Čo myslíte?

Na zamyslenie

Predstavme si povedzme skupinku turistov, ktorí sú na vychádzke a odrazu sa ocitnú na razcestí. Ako ďalej? V batohoch majú mapy, v mobiloch GPS, oni sa však rozhodnú-hlasovať. Nepozrú sa do mapy, nevyťukajú si cieľ v mobilnom telefóne. Dokonca ani nehľadajú niekoho, kto krajinu, v ktorej sa ocitli dobre pozná. Nie. Oni hlasujú. A spokojní, ako demokraticky a slobodne vyriešili svoj problém pokračujú v ceste smerom, ktorý si želá väčšina. Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Nemalo by. Presne o tomto je totiž naše kolektívne rozhodovanie. Hlasovať sa dá temer o všetkom. Konsenzus a dohoda jednoducho dominujú modernej spoločnosti. Máme problém a nevieme sa dohodnúť na riešení, hlasujeme. Pokiaľ sa vysloví väčšina pre alternatívu A, bude správna alternatíva A. Lenže má to háčik. Realita a jej interpretácia je o exaktných postupoch, nie o názore väčšiny. Môžeme sa uhlasovať, nič sa tým nezmení. Príklad? Globálne oteplovanie. Prechádzame touto zmenou klímy? Väčšina vedcov si myslí, že tomu tak je. Ale je to tak? Ja neviem. Viem však určite, že hlasovaním sa k správnej odpovedi nedopracujeme.

O čo ide v Sýrii?

Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho. Roky utláčaný a zdecimovaný národ povstal proti nenávidenému tyranovi s cieľom vybojovať si vytúženú slobodu a demokraciu. Ale je tomu skutočne tak? Skúsme druhý pohľad, o mnoho prozaickejší. V občianskej vojne, ktorá nepochybne vojnou je so všetkým, čo k vojne patrí, o žiadny boj za slobodu a demokraciu nejde. Ide o boj dvoch na smrť znepriatelených táborov, kde na jednej strane stojí Asad so svojou klikou, podporovaný Šítmi a Hizbulláhom a na strane druhej radikálni islamisti, integrovaní medzi Sunitov, podporovaní Al-Kaidou. Ktorý z pohľadov je ten správny? Pomôcť si môžeme tak, že udalosti v Sýrii zasadíme do širších súvislostí. Do súvislostí, v ktorých Egypt po vojenskom prevrate stojí na pokraji občianskej vojny, v ktorých sa do stále väčšieho chaosu prepadá Irak, v ktorých zdecimovaný Libanon stráca i posledné zbytky pevnej pôdy pod nohami a v ktorých to po prezidentských voľbách dobre nevypadá ani s Iránom. Pokiaľ máme stále problém s identifikáciou skutočnosti, dosaďme si do vyššie uvedených súvislostí i explodujúce americké rakety, podporujúce sily, donedávna označované ako najväčšia hrozba svetovému mieru a globálnej bezpečnosti. No, už to začína naberať obrysy. Aké? Nejde o boj o demokraciu, nejde o chemické ani žiadne iné zbrane. Ide o snahu vyvolať chaos a roztrieštiť celý región. Sýrska tragédia je len súčasťou oveľa širšieho scenára.