Neautentické voľby do Európskeho parlamentu

Pred pár dňami prebehli voľby do Európskeho parlamentu a Slovensko sa blyslo. Mizerná účasť, ktorá bola príčinou tohto “úspechu” sa okamžite stala témou číslo jedna a rýchle tužky sa začali predháňať v hľadaní odpovedi na otázku, kto za to môže. Tak kto za to môže? Prečo slovenský volič dlhodobo prejavuje tak malý záujem o Európsky parlament? Môže za to dominantná politická sila alebo v pozadí stojí niekto mocnejší? Odpoveď je o veľa jednoduchšia, ako si väčšina z nás myslí. Stačí sa len pozrieť na usporiadanie tejto inštitúcie. Zbežne. Európsky parlament parlamentom je aj nie je. Z podstaty svojej funkcie síce schvaľuje a odmieta, čo dostane “z hora”, no legislatívnu iniciatívu nemá! Je jednym z článkov starostlivo budovaného mechanizmu riadenia, postaveného na myšlienke jedného centra. A to sa nemusí každému pozdávať. Oveľa významnejším faktorom, ovplyvňujúcim dlhodobo nízku účasť na voľbách do Európskeho parlamentu však je jeho tajomnosť. Pre slovenského voliča je málo zrozumiteľný, nedostatočne transparentný. Väčšina Slovákov mu nerozumie a preto mu neverí. Nevie, čo by mohol či mal na ich živote zmeniť. No a potom je tu samotná voľba konkrétnych kandidátov. Ich výber nie je výsledkom obľúbenosti a už vôbec nie je ocenením ich proeurópskych aktivít zo strany slovenského voliča. Vo svojej podstate sa jedná o stranícke nominácie. V tejto súvislosti som si spomenul na názor, ktorý som počul nedávno a podľa ktorého by ľudia, ktorí Európskemu parlamentu rozumejú, mali mať nie jeden ale hneď niekoľko hlasov. Napadlo ma, ako by asi dopadli voľby, keby boli zvýhodnení takýto znalci.

Mundus vult decipi, ergo decibiatur (Svet chce byť klamaný, nech je teda klamaný)

Našim životom dominujú dve veľké záhady, láska a peniaze. O tom, čo je láska, bolo popísaných nespočítateľné množstvo kníh, skomponovaných mnoho piesní a zložených veľa básní. Čo sú ale peniaze? Kde sa vzali a komu či čomu slúžia? Prečo téma peňazí inšpirovala len zopár veľkých spisovateľov a skladateľov? Z akých dôvodov sa nevyskytla v učebniciach škôl, ktoré sme absolvovali? Dobre, poďme na to. Predstavme si rodinu, ktorá sa v jednu chvíľu rozhodne, že si kúpi nový dom, hoci si ho finančne nemôže dovoliť a že do garáže tohto domu si zaobstará nový Mercedes, ktorý si tiež finančne nemôže dovoliť len preto, aby ohúrila svojich susedov, ktorých mimochodom vôbec nemôže vystáť. Ďalej predpokladajme, že s cieľom zrealizovať svoje rozhodnutie osloví neďaleko stojacu banku a požadované peniaze obratom dostane. Už vidím ten spýtavý výraz vo vašej tvári. Prečo by preboha banka mala poskytnúť úver niekomu, o kom nie je dostatočné presvedčená, že ho splatí? To predsa nedáva zmysel. Ale dáva! Banka za istých okolností skutočne rodine úver poskytnúť môže a s veľkou pravdepodobnosťou jej ho i poskytne. Prečo? Pre pochopenie tejto zdanlivej iracionality si musíme najskôr ujasniť, ako funguje banka a čo je jej cieľom. Začnime všeobecnou predstavou väčšiny z nás, podľa ktorej hlavným cieľom banky je získať čo najviac peňazí, áno? Nie! Toto nie je cieľom banky. Peniaze, ktoré poskytuje, sú len prostriedkom k niečomu, v čo sa až prieči veriť. K prerozdeľovaniu majetku. Nie, nebojte sa, nie je to tak zložité ako sa to na prvý pohľad môže zdať. Práve naopak, je to zarážajúco prosté. Stačí si len uvedomiť, odkiaľ banka požadované peniaze vezme. Z čoho ich vytvorí. Tušíte? Nie? Z ničoho! Áno, celý úver pre našu rodinu nie je nič iné ako prosté vypísanie riadku v knihe záväzkov a pohľadávok. Nič viac. Peniaze, ktoré banka rodine požičia, nevytvorila zo svojich výnosov, ani z vkladov svojich klientov lež zo sľubu rodiny splatiť úver. Zjednodušene, z jej dlhu. Nasleduje podpísanie zmluvy, na ktorej podpis predstaviteľov rodiny reprezentuje prísľub tento dlh (plus úrok) splatiť alebo stratiť nový dom a nový Mercedes, ktorými pôžičku ručí. A presne o ne sa jedná. O nový dom a o nový Mercedes. Banka nebola tak hlúpa, aby dala peniaze len tak. Požadovala záruky! A čo ten istý podpis na zmluve žiada od banky? Akú záruku musí poskytnúť banka? Žiadnu! Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? To určite môže, ale nie je ... Ďalej sa stanú dve veci. Buď sa rodine peniaze vrátiť nepodarí a banka si vezme dom i auto, ktoré boli zárukou za poskytnutie peňazí, ktoré banka nikdy nevlastnila a ktoré si vyčarovala „zo vzduchu“. Keby sa rodine úver (plus úroky) splatiť predsa len podarilo, banka o nič neprichádza a naviac získa úrok, splatený skutočnými peniazmi, získanými z výnosov x-ročnej práce členov rodiny. Zámerne som použil konjunktív, pretože pokiaľ by si požičali všetky rodiny v krajine, niektoré by úver určite nesplatili. Prečo? Banky poskytli peniaze len vo výške celkovej istiny, lenže rodiny musia zaplatiť i úroky a pre ne peniaze neexistujú. Musia si teda opäť požičať a celý proces sa opakuje od začiatku. Už chápete, prečo sa o skutočnom význame peňazí nikde veľmi nehovorí a nepíše?

Tiene amerického zdravotníctva 2: Krutá pravda

V predchádzajúcom príspevku, venovanom americkému zdravotníctvu som zmienil, že zdravotná starostlivosť je v USA hradená v prevažnej miere z privátneho zdravotného poistenia, že výška poistnej platby je definovaná individuálnym rizikom každého jednotlivého žiadateľa (na rozdiel o verejného zdravotného poistenia) a že najzaujímavejším žiadateľom je žiadateľ s minimálnym rizikom ochorenia. To však nie je celá pravda. Je potrebné ešte doplniť, že privátne zdravotné poistenie je nenárokové. Zdravotná poisťovňa nie je povinná žiadateľa poistiť za každých okolností. Pokiaľ v ňom napríklad rozpozná rizikového poistenca, je oprávnená mu zdravotné poistenie odoprieť resp. stanoviť poistnú platbu vo výške, ktorá mu zdravotné poistenie môže priamo znemožniť. Zjednodušene, zdravotné poistenie v USA je exkluzívne. Reprezentuje komoditu, ktorú si nemôže dovoliť každý. Vyjadrené v číslach, len 20% populácie spotrebuje až 80% prostriedkov, ktoré pretečú zdravotníctvom. Insolventní jednotlivci, jednotlivci s nízkymi príjmami či tí, ktorí v dôsledlu straty zamestnania o tieto príjmy prišli, sú nútení zdravotného poistenia sa jednoducho zriecť. V roku 2012 bolo v USA podľa United States Census Bureau nepoistených asi 48 miliónov obyvateľov, čo predstavuje cca15% populácie. A čo je horšie, toto číslo v čase rastie. Príčinou sú stale modernejšie, efektívnejšie a preto drahšie technológie, lieky a zdravotnícky material, narastajúce mzdové nároky zdravotníckych pracovníkov, silná farmaceutická lobby, spôsobilá presadiť vyššie ceny liekov ako povedzme v Európe a v neposlednom rade i predražené právne služby zdravotnýcn poisťovní, usilujúce sa spochybňovať ich povinnosť hradiť extrémne drahé zdravotné výkony pre svojich klientov. Ak k tomu prirátame neochotu zdravotných poisťovní financovať prevenciu (občania nad 65 rokov prechádzajú pod kuratelu federálnych fondov), zdravotné poistenie v USA sa nám začne javiť ako významne predražená komodita. Záver? Zdravotné poistenie a spolu s ním i stale drahšia zdravotná starostlivosť sa v USA čoraz viac koncentruje v rukách bohatých jednotlivcov, zatiaľ čo ostatní sú odsúdení do role outsiderov. Americký systém zdravotnej starostlivosti “pripravuje Petra o základnú zdravotnú starostlivosť aby mohol Pavlovi poskytnúť tú najmodernejšiu”. Pokrok v medicíne je preto pre mnoho Američanov zlou správou.

Tiene amerického zdravotníctva: Má Obama pravdu?

Všeobecne možno povedať, že len veľmi malá čast populácie si môže dovoliť financovať kompletnú zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ si ju predsa len dovolí, tak je to preto, že náklady finančne náročných zdravotných výkonov (a liekov) platí “niekto iný”. V USA je tým “niekým iným” obvykle privátna zdravotná poisťovňa (ak nepočítame federálne programy Medicare a Medicaid, financované prostredníctvom štátneho rozpočtu). Väčšina Američanov, ktorí zdravotné poistenie majú, sú tak klientami privátnych zdravotných poisťovní, v ktorých sa výška poistnej platby neodvíja od výšky príjmu konkrétneho jednotlivca (ako je tomu v prostredí verejného zdravotného poistenia) ale od jeho zdravotného rizika. To je zásadná vec. Vyplýva z nej, že privátne zdravotné poisťovne zarábajú na výbere poistného, nie na úhrade zdravotnej starostlivosti. Neprekvapuje preto, že sa usilujú nákladnej zdravotnej starostlivosti svojich klientov vyhýbať, ako sa len dá. Pýtate sa ako? Dobre, uvediem dva najpoužívanejšie postupy. Prvým je selekcia rizík, známa aj ako tzv. “taxácia”. Pod pomerne záhadným názvom sa skrýva prostá neochota privátnych poisťovní predat zdravotné poistenie osobám, ktoré ho s najväčšou pravdepodobnosťou budú potrebovať. Poisťovne si každého žiadateľa o privatne poistenie pred uzatvorením poistnej zmluvy dôkladne preveria (rodinnú a osobnú anamnézu, charakter zamestnania, sociálny status etc.). a pri akomkoľvek náznaku, že by v budúcnosti vyžadoval nákladnejšiu zdravotnú starostlivosť, sa môže žiadateľ s cenovo dostupným zdravotným poistením rozlúčiť. Nedostane ho. Pokiaľ by úplne náhodou týmto filtrom predsa len prešiel a následne “skonzumoval” nákladnú zdravotnú starostlivosť, existuje druhá možnosť, a síce revízia zdravotnej dokumentácie s cieľom objaviť “zatajený” zdravotný údaj, oprávňujúci privátnu zdravotnú poisťovňu od poistnej zmluvy odstúpiť. V svetle uvedených skutočností vychádzajú teda privátne zdravotné poisťovne ako zlé a podlé, nie? Omyl! Privátne zdravotné poisťovne to nerobia preto, že by boli zlé a podlé. Oni sa správajú tak preto, že americký system zdravotnej starostlivosti im inú možnosť nedáva. “Dobrá” privátna poisťovňa, ktorá by sa nesnažila filtrovať svojich klientov a neprispôsobovala výšku poistnej platby podľa rizika ich ochorenia, by veľmi rýchlo skrachovala. Priťahovala by totiž vysoko rizikových klientov, ktorým sa ostatné poistovne snažia vyhnúť a bezvýhradným financovaním ich nákladnej zdravotnej starostlivosti by sa veľmi rýchlo porúčala. Čo s tým? Povieme si v nasledujúcom príspevku.

Ukrajina: oko búrky

Pred pár dňami som sa vrátil z dovolenky, počas ktorej som na americkej televíznej stanici CNN veľmi pozorne a pomerne pravidelne sledoval najnovšie udalosti na Ukrajine. Brutálnu politickú destabilizáciu krajiny, regulárny politický prevrat až po následný vstup ruskej armády. Ako však išiel čas, pôvodne pestrofarebný obraz udalostí bledol. Brutálna destabilizácia krajiny sa postupne menila na čierno-biely boj dobra so zlom, regulárny politický prevrat na víťazstvo demokratikcých síl a vstup ruskej armády na akt agresie proti tomuto víťazstvu. Rýchle tužky začali písať o boji za orientáciu Ukrajiny a keď som sa z dovolenky vrátil domov, vykreslovali situáciu na Ukrajine už ako legitímnu snahu jej obyvateľov o samourčenie. Je to ale skutočne tak jednoduché? Dovolím si vysloviť pochybnosť nad týmto naivne zjednodušujúcim a zvrátene ukľudňujúcim pohľadom. To, čo sa na Ukrajine v súčasnosti odohráva je oveľa zložitejšie, komplikovanajšie, vzpierajúce sa rýchlemu pochopeniu. Pýtame sa: Komu to prospieva? Kto potrebuje atmosféru strachu? Komu vyhovuje konfrontácia? Ukrajinskému obyvateľstvu? Európe? Amerike? Kto z konfliktu profituje a kto stráca? A otázky sa množia ďalej. V skutočnosti to ale nie je žiadna záhada. My vieme-či vedeli by sme, keby toľkí z nás neodmietali uznať zrejmú sekvenciu príčin a následkov, ako sa veci majú. Kľúč k pochopeniu udalostí na Ukrajine nám poskytuje jej história. V nej sa dočítame, že Ukrajina tak, ako ju dnes poznáme, nikdy nebola jednotným historickým a kultúrnym útvarom, že takouto Ukrajinou sa stala až po rozpade bývaleho ZSSR, že jej západná časť nidky nebola súčasťou Ruska a jej východná čast do neho naopak vždy bytostne patrila a že obe zmienené časti vždy mali a zdá sa, že I naďalej majú rozdielne predstavy o smerovaní spoločného štátu. Chcieť preto po Ukrajine jednotný pohľad na orientáciu tým či oným smerom pre nás v prvom rade zmanená mnoho trpezlivosti a diplomatického taktu. Podporovať snahy domácich elít jednej alebo druhej strany presadiť sa či dokonca im v rámci takejto podpory sľubovať neprimerané vlastné ekonomické obete (ako sa to práve deje) sa mi zdá krajne nezodpovedné a hlúpe. Výsledok totiž môže byť jediný, rozbitie územnej integrity Ukrajiny.

Vlk z Wall Street? Ale kdeže!

Aktuálne beží v kinách film, ktorého titul divákom predznamenáva fundovaný pohľad na svet veľkých peňazí. Čo iného sa aj dá očakávať? Vlk z Wall Street znie ako prototyp agresívneho investora, dokonale zorientovaného v prostredí neľútostného boja o majetok a moc. Bezohľadného a krutého bojovníka, v ktorého žilách miesto krvi cirkuluje testosterón a žiadne riziko nie je pre neho dosť veľké. A skutočne, vo filme nie je o scény s drogovými a sexuálnymi orgiami núdza. Škoda len, že zvýšená hladina testosterónu nie je príčinou ale dôsledkom finančného úspechu. Bolo by to autentickejšie a možno by to sčasti zakrylo finančnú negramotnosť Jordana Belforta. Tento hlavný hrdina totiž nemá o svete veľkých financií ani páru. Jeho firma predáva akcie, ktoré burzu ani nevideli. Nepredáva ich na Wall Street ale na akomsi predmestí. Ich kupcami nie sú všetkými masťami mazaní investori ale obyčajní ľudia z ulice, ktorým sa o skutočnom Wall Street ani nesnívalo. V skutočnosti ide o jednoduchú pyramídu, na konci ktorej sa nachádza hlúpy jednotlivec, ktorý už nie je v stave nájsť niekoho ešte hlúpejšieho. Ponziho pasca na hlupákov. Príde vám to povedomé? Správne, BMG Invest a Horizont Slovakia. Jedno pozitívum film predsa len má. Nabáda k finančnej gramotnosti, Núti nás viac sa venovať čítaniu ekonomických článkov a lepšie sa tak orientovať vo svete financií a ich produktov. V tých našich sa nevyzná ani divá sviňa, nieto ešte vlk.