Tiene amerického zdravotníctva: Má Obama pravdu?

Všeobecne možno povedať, že len veľmi malá čast populácie si môže dovoliť financovať kompletnú zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ si ju predsa len dovolí, tak je to preto, že náklady finančne náročných zdravotných výkonov (a liekov) platí “niekto iný”. V USA je tým “niekým iným” obvykle privátna zdravotná poisťovňa (ak nepočítame federálne programy Medicare a Medicaid, financované prostredníctvom štátneho rozpočtu). Väčšina Američanov, ktorí zdravotné poistenie majú, sú tak klientami privátnych zdravotných poisťovní, v ktorých sa výška poistnej platby neodvíja od výšky príjmu konkrétneho jednotlivca (ako je tomu v prostredí verejného zdravotného poistenia) ale od jeho zdravotného rizika. To je zásadná vec. Vyplýva z nej, že privátne zdravotné poisťovne zarábajú na výbere poistného, nie na úhrade zdravotnej starostlivosti. Neprekvapuje preto, že sa usilujú nákladnej zdravotnej starostlivosti svojich klientov vyhýbať, ako sa len dá. Pýtate sa ako? Dobre, uvediem dva najpoužívanejšie postupy. Prvým je selekcia rizík, známa aj ako tzv. “taxácia”. Pod pomerne záhadným názvom sa skrýva prostá neochota privátnych poisťovní predat zdravotné poistenie osobám, ktoré ho s najväčšou pravdepodobnosťou budú potrebovať. Poisťovne si každého žiadateľa o privatne poistenie pred uzatvorením poistnej zmluvy dôkladne preveria (rodinnú a osobnú anamnézu, charakter zamestnania, sociálny status etc.). a pri akomkoľvek náznaku, že by v budúcnosti vyžadoval nákladnejšiu zdravotnú starostlivosť, sa môže žiadateľ s cenovo dostupným zdravotným poistením rozlúčiť. Nedostane ho. Pokiaľ by úplne náhodou týmto filtrom predsa len prešiel a následne “skonzumoval” nákladnú zdravotnú starostlivosť, existuje druhá možnosť, a síce revízia zdravotnej dokumentácie s cieľom objaviť “zatajený” zdravotný údaj, oprávňujúci privátnu zdravotnú poisťovňu od poistnej zmluvy odstúpiť. V svetle uvedených skutočností vychádzajú teda privátne zdravotné poisťovne ako zlé a podlé, nie? Omyl! Privátne zdravotné poisťovne to nerobia preto, že by boli zlé a podlé. Oni sa správajú tak preto, že americký system zdravotnej starostlivosti im inú možnosť nedáva. “Dobrá” privátna poisťovňa, ktorá by sa nesnažila filtrovať svojich klientov a neprispôsobovala výšku poistnej platby podľa rizika ich ochorenia, by veľmi rýchlo skrachovala. Priťahovala by totiž vysoko rizikových klientov, ktorým sa ostatné poistovne snažia vyhnúť a bezvýhradným financovaním ich nákladnej zdravotnej starostlivosti by sa veľmi rýchlo porúčala. Čo s tým? Povieme si v nasledujúcom príspevku.

Ukrajina: oko búrky

Pred pár dňami som sa vrátil z dovolenky, počas ktorej som na americkej televíznej stanici CNN veľmi pozorne a pomerne pravidelne sledoval najnovšie udalosti na Ukrajine. Brutálnu politickú destabilizáciu krajiny, regulárny politický prevrat až po následný vstup ruskej armády. Ako však išiel čas, pôvodne pestrofarebný obraz udalostí bledol. Brutálna destabilizácia krajiny sa postupne menila na čierno-biely boj dobra so zlom, regulárny politický prevrat na víťazstvo demokratikcých síl a vstup ruskej armády na akt agresie proti tomuto víťazstvu. Rýchle tužky začali písať o boji za orientáciu Ukrajiny a keď som sa z dovolenky vrátil domov, vykreslovali situáciu na Ukrajine už ako legitímnu snahu jej obyvateľov o samourčenie. Je to ale skutočne tak jednoduché? Dovolím si vysloviť pochybnosť nad týmto naivne zjednodušujúcim a zvrátene ukľudňujúcim pohľadom. To, čo sa na Ukrajine v súčasnosti odohráva je oveľa zložitejšie, komplikovanajšie, vzpierajúce sa rýchlemu pochopeniu. Pýtame sa: Komu to prospieva? Kto potrebuje atmosféru strachu? Komu vyhovuje konfrontácia? Ukrajinskému obyvateľstvu? Európe? Amerike? Kto z konfliktu profituje a kto stráca? A otázky sa množia ďalej. V skutočnosti to ale nie je žiadna záhada. My vieme-či vedeli by sme, keby toľkí z nás neodmietali uznať zrejmú sekvenciu príčin a následkov, ako sa veci majú. Kľúč k pochopeniu udalostí na Ukrajine nám poskytuje jej história. V nej sa dočítame, že Ukrajina tak, ako ju dnes poznáme, nikdy nebola jednotným historickým a kultúrnym útvarom, že takouto Ukrajinou sa stala až po rozpade bývaleho ZSSR, že jej západná časť nidky nebola súčasťou Ruska a jej východná čast do neho naopak vždy bytostne patrila a že obe zmienené časti vždy mali a zdá sa, že I naďalej majú rozdielne predstavy o smerovaní spoločného štátu. Chcieť preto po Ukrajine jednotný pohľad na orientáciu tým či oným smerom pre nás v prvom rade zmanená mnoho trpezlivosti a diplomatického taktu. Podporovať snahy domácich elít jednej alebo druhej strany presadiť sa či dokonca im v rámci takejto podpory sľubovať neprimerané vlastné ekonomické obete (ako sa to práve deje) sa mi zdá krajne nezodpovedné a hlúpe. Výsledok totiž môže byť jediný, rozbitie územnej integrity Ukrajiny.