Páchať dobro násilím

Z psychologickej vedy vieme, že niektorí jedinci majú nadpriemernú schopnosť manipulovať okolie a iní zasa majú sklon takejto manipulácii podliehať. Pokiaľ sa tieto typy stretnú, je prakticky nemožné, aby na strane manipulovaných nastúpil zdravý rozum a manipuláciu jednoducho prerušili. Majú totiž hlboko v sebe zakorenené niečo, čo je silnejšie ako logický úsudok. Čo je však ešte zarážajúcejšie, manipulovaní si po strate manipulátora opäť nájdu niekoho, kto ma sklon uplatňovať nad nimi svoju nadvládu. Miesto manipulátora opäť manipulátor. Ako by mali nejaké receptory pre manipuláciu, ktoré musia obsadiť. Identifikačným znakom manipulovaných je potreba byť na niekom závislý. To paradoxne súvisí s potrebou „bezpečia“, ktorú manipulátor u svojich obetí najskôr vyvolá a následne uspokojí. Že to je za cenu straty osobnej slobody a nakoniec i toho bezpečia, to manipulovaným nedochádza. Sú totiž preventívne odstrihnutí od okolia, ktoré manipuláciu sťažuje. Je veľmi poučné počúvať tých, ktorí sa nejako dokázali spod vplyvu manipulátora vymaniť. Neuveriteľné, akým rozprávkam sú dospelí ľudia schopní uveriť, na aké hlúposti skočia a ako ľahko sa zbavujú svojej identity v prospech manipulátora. Pôvodne vcelku rozumní ľudia sa nechávajú ochotne zneužívať a rôzne klamať výmenou za báchorky o „vyšších cieľoch“. A tak pozor, keď nás niekto bude poúčať o tom, čo je pre nás dobré a čo nám škodí. Nemusíme sa s ním zhodnúť.

Teror v Európe s úprchlíkmi priamo nesúvisí, ale bude

Tak si to zhrňme. Problémy v Sýrii či v Afganistane, odkiaľ sa na náš kontinent (nie na Slovensko!) valia prílivové vlny uprchlíkov, riešiť nevieme. To, čo ale vieme a čo by sme rozhodne učiniť mali, je skončiť s ohlupujúcimi tvrdeniami o solidarite a namiesto uťahovania opaskov o niekoľko dierok sa voči týmto ľuďom vymedziť a izolovať. Aby ale bolo jasno. Jednotlivých Sýrčanov alebo Afgáncov z ničoho neviním. Ovšem stotisíce Sýrčanov a Afgáncov, valiacich sa na Európu bez identifikačných dokladov, to je vec úplne iná. Obzvlášť v kontexte s nedávnymi teroristickými útokmi v Paríži by sme si mali uvedomiť, že nekontrolovateľná masa ľudí z problematických oblastí, akou Sýria či Afganistán rozhodne sú, prináša chaos, ktorý vyhovuje len nepriateľom Európy. Je povinnosťou Európy chrániť svojich obyvateľov. Ak to neurobia jej demokratické sily, urobia to sily extrémistické a my si budeme s údivom preteriať oči, ako sa dostali k moci. A na vine si budeme len my sami.

Tyranizovať úprchlíkov zlou stravou je neprijateľné

Byť uprchlíkom a utekať z vlastnej krajiny v dôsledku neutíchajúceho vojenského konfliktu je vec vskutku vážna. Kto by si prial bývať v dome, v ktorom nájsť niečo do úst je prakticky nemožné a i keby sa tam niečo predsa len našlo, nie je isté, či to stačíte dojesť v kľude. Dejiny poskytujú takýmto predstavám podporu v podobe nespočetného množstva reálnych príkladov. S tým posledným sme konfrontovaní ad absurdum. Denne sa na nás valia prílivové vlny solidaraity a spolupatričnosti,ktoré nás vyzývajú k obetiam nebývalého rozsahu. A keď už je človek nalomený a zmietaný zlým svedomím začne hľadať, čo by mohol poskytnúť z vlastnej skrine či špajze, príde rana. Kuchár v narýchlo zdriadenom tábore nevie variť! Podávaná strava je nekvalitná, mäso nedovarené a ryža rozvarená. Situácia došla dokonca tak ďaleko, že uprchlíci z tábora zdarma poskytovanú stravu ignorujú a kupujú si stravu v obchodoch za vlastné peniaze! To si potom začnete klásť otázku, či sem títo ľudia utekajú preto, aby dostali lepšiu stravu zdarma. To sú nedovarené mäso či rozvarená ryža naozaj to najhoršie, čo ich za poslednú dobu stretlo? Prečo nie sú radi, že majú bezpečnú strechu nad hlavou, na ktorú nedopadajú bomby a rakety? A tak pozor! Aby uprchlíkom nedošla trpezlivosť a nevrátili sa domov ...

Prečo beženci zo Sýrie neutekajú do bohatých krajín Perského zálivu?

Krajiny Perského zálivu - Saudská Arábia, Kuwajt, Bahrajn, SAE, Katar a Omán - patria medzi najbohatšie krajiny sveta. HDP na hlavu obyvateľa je v porovnaní so zvyškom sveta vysoký a dalo by sa logicky očakávať, že kroky neštastníkov zo Sýrie budú smerovať práve sem. No nesmerujú. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: Lebo ich tam nechcú! „Je to ostuda, ako sa tieto krajiny správajú!“, posťažoval sa nedávno jeden zo sýrskych uprchlíkov reportérovi nemeckého týždenníka Der Spiegel a doplnil: „ veď mnohé z nich sa podporou rebelských skupín na katastrofe u nás (v Sýrii ) priamo podielajú“. Zanechajme však emócie a skúsme sa pozrieť na vec objektívnejšie. A začnime prehľadom, čo bohaté krajiny Perského zálivu v otázke utečencov doteraz podnikli. A na čo sa vykašľali. Napríklad, koľkým Sýrčanom poskytli azyl? Podľa dostupných informácií existuje špeciálny program OSN, zameraný na presídlovanie utečencov z problematických oblastí. Obecne. Cez tento program je možné požiadať o azyl všade, i v krajinách Perského zálivu. Realita? Od začiatku konfliktu v Sýrii (2011) v rámcii tohoto programu prijali krajiny Perského zálivu 33 uprchlíkov !!! Iste, do krajín Perského zálivu sa dá prísť i iným spôsobom. Povedzme prostredníctvom pracovného víza alebo jednoducho ako turista, tak, ako to učinili stovky Sýrčanov. Len do Saudskej Arábie podľa zmieneného nemeckého týždenníka od roku 2011 pricestovalo v roli „gastarbeitrov“ pol milióna Sýrčanov. To je však minulosť. Získať pracovné vísum dnes je prakticky nemožné. Naviac, i tí šťastlivci, ktorí to stihli, ostali odkázaní sami na seba. Nedostali žiadnu štátnu podporu !!! Pýtate sa, čo na to organizácie pre ochranu ľudských práv? Správenie krajín Perského zálivu označujú ako obzvlásť hanebné. Jazyková a náboženská blízkosť by podľa nich mali tieto krajiny stavať na špicu krajín, ktoré bežencom zo Sýrie ponúknu pomoc. Nestavajú. Vlády krajín Perského zálivu svoj odmietavý postoj k utečencom zo Sýrie obhajujú argumentom, podľa ktorého príjmanie utenčencov ich problém nerieši a vyzývajú Západ ukončiť konflikt v Sýrii. Majú z niečoho strach? Z čoho? Napadá jediná odpoveď. Sociálna nespokojnosť vlastných obyvateľov. Veď napríklad v Katare žije len 10% natívnych (domorodých) obyvateľov. 90% sú cudzinci, „gastarbeitri“. Viete si predstaviť tú melu, keby začali požadovať viac istôt? Aby sme však boli objektívni. Je obecne známe, že sú to práve obyvatelia krajín Perského zálivu, ktorí štedro podporujú sýrskych uprchlíkov. Tieň na túto pomoc vrhá len pôvod niektorých darov ako sú napríklad islamské charitatívne organizácie, ktoré sa zameriavajú len a jedine na sunnitských Sýrčanov. Osud ostatných nie je zaujímavý.

Vitajte v Európe !

Pred chvíľou som pri listovaní istého zahraničného periodika narazil na článok, informujúci o tom, že Európa by v riešení imigrantskej krízy mala poskytnúť azyl len bežencom, ktorým skutočne ide o život. Ostatní, ktorých je drvivá väčšina, by mali podľa zmieneného článku prejsť sitom. Ako príklad takéhoto sita je navrhovaná proklamácia asi v tomto znení: Vitajte v Európe, ktorá vám ponúka šancu zmeniť svoj život, pokiaľ budete spolupracovať. Nedostanete žiadne sociálne dávky ani ubytovanie zdarma. Môžete sa uchádzať o prácu a po práci máte k dispozícii vzdelávacie kurzy a knižnice. Máte slobodu pohybu, ale pokiaľ vážnejšie porušíte zákony, dostanete zdarma letenku domov i s policajným doprovodom. Toto je Európa a ste to vy, kto sa bude prispôsobovať tunajšej kultúre. Po vymedzenej dobe možete zložiť skúšky z jazyka a reálii o krajine, o ktorej občianstvo sa uchádzate. Potom sa môžete stať občanom so všetkými právami, vrátane sociálnej podpory, ktorú ale pravdepodobne nebudete potrebovať, pokiaľ ste si dokázali zarábať prácou sami na seba a svoje rodiny po dobu päť rokov. Za seba môžem povedať, že uvedený text sa mi zdá užitočným príspevkom do diskusie o tom, ako sa má Európa k problému bežencov postaviť.

Utečenci: Máme sa ich báť?

Prílivovú vlnu uprchlíkov z Afriky resp. Blízkeho východu, smerujúcu do Európy, sprevádza množstvo nepravdivých tvrdení a argumentov, ku ktorým je potrebné sa vyjadriť. Predovšetkým, bezobsažne obhajovať vstup týchto neštastníkov do Európy akýmsi právom na dôstojný život pre každého (rozumej univerzálny nárok každého človeka na život v materiálnom dostatku a bezpečí) je nezodpovednosťou alebo v lepšom prípade neznalosťou veci, nech by to tvrdil ktokoľvek. Prečo? Vec sa má tak, že právo na dôstojný život nikdy neexistovalo a existovať nemohlo! Pokiaľ obyvatelia vyspelých krajín žijú vo vyššom životnom štandarde a relatívnom bezpečí (za ktorými uprchlíci utekajú), nie je to preto, že by na ne mali právo! Za ich životným štandardom a relatívnym bezpečím sa skrýva v prvom rade dlhé obdobie úspešného ekonomického a kultúrneho vývoja, ktoré neprišli samé od seba. A potom, drvivú väčšinu bežencov netvoria tí najúbohejší (ako sa nám snažia niektorí nahovoriť). Kde by na to vzali. Transfer do Európy nie je lacnou záležitosťou. Prichádzajú najmä ľudia, ktorí si dokážu zaostarať nemalý obnos peňazí v podmienkach, kde je to v dôsledku nefungujúcej ekonomiky legálne temer nemožné. Aby ma ale nikto nechytal za slovo. S imigrantami, ktorí sekajú dobrotu a fungujú ako plnohodnotní členovia spoločnosti problémy nemám (i keď majú o niečo šikmejšie oči a vyzerajú hodne inak ako my). Ostražitý som ale k ľuďom, s ktorými sú opakovane a celosvetovo skúsenosti viac ako zlé a s ktorými nechcú mať nič spoločné ani krajiny, etnicky s nimi príbuzné. Pokiaľ niekto počíta, že s ľuďmi z oblastí, s ktorými sú historicky opakované problémy, teraz problémy nebudú a tie existijúce sa stratia (napríklad v Gabčíkove), je minimálne naivný. Zhrňme teda: strach z uprchlíkov z Afriky resp. Blízkeho východu nie je xenofóbiou ani rasizmom ale výsledkom seriózneho zhodnotenia faktov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že väčšina z nich o Slovensku nikdy nepočuli a preto k nám ísť nechcú. Slovensko je súčasťou Európy. Pokiaľ existuje nápor imigrantov na ňu, ohrozená je i naša krajina.

Neklamme sa, nejde o záchranu Grécka

Človek nemusí byť zrovna absolventom Ekonomickej fakulty, aby poznal, že s Gréckom nie je niečo v poriadku. Že je nesmierne zadĺžené a že ponúkať mu (ďalšie) peniaze za reformy, ktorých efekt sa prejaví v roku 2025 (niekde v tomto období sa predpokladá účinok jednej z kľučových reformných zmien - posun odchodu Grékov do dôchodku), je čistý nezmysel. Presne to ale sa po ňom chce. Že by to elita Európskej menovej únie nevedela? Že by si neuvedomovala, že Grécko jej – podobne ako v minulosti – peniaze nikdy nevráti pretože ich za daných okolností ani vrátiť nemôže? Predpokladajme, že to vie. Že pani Merkelová či pán Hollande ponúkajú peniaze s vedomím, že ich už neuvidia. Pokiaľ tomu tak je, natíska sa ďalšia otázka: Prečo sa správajú tak nerozumne? Máme všetky dôvody predpokladať, že motívom ich správania nie je záchrana Grécka, ale Eura! Viete si predstaviť tú blamáž? Menová únia (pozor! Nie Európska únia) sa drolí a rozpadá ... Všetky známe dlhové krízy v histórii boli riešené výraznými devalváciami vlastnej meny (teda jej znehodnotením) a hľadaním pevného dna, od ktorého by sa dalo odraziť a začať opäť stúpať. Grécko síce v Eure „pevný bod“ má, ale ak sa na ňom postaví, zostáva stále pod hladinou. Aby sa z onej pomyslenej vody vynorilo, potrebuje sa od tohoto nízko posadeného „pevného bodu“ odpútať. Musí mať miesto kurzu fixného kurz plávajúci resp. musí mať vlastnú menu. To je základ ekonomickej abecedy. Pokiaľ by pani Merkelovej či pánovi Hollandovi išlo o záchranu Grécka, museli by podporiť jeho vystúpenie z menovej únie. Nepripomína vám to niečo?

Keď priemerný príjem rastie ...

Nedávno som – celkom náhodne – narazil na nasledujúcu metaforu, ktorá rozhodne stojí za zmienku. Predstavme si bar, v ktorom sedí niekoľko ľudí a predpokladajme, že každý z nich má nejaký príjem. Pokiaľ zrátame príjmy všetkých hostí dohromady a súčet vydelíme ich počtom, dostaneme priemerný príjem hostí baru. A teraz si predstavme, že do baru vstúpi Bill Gates. Čo sa stane? Majetkové pomery prítomnej klientely sa celkovo nebetyčne zlepšia, ale ľudia, ktorí tam sedeli, než Bill Gates vstúpil, nie sú o nič bohatší ako predtým. Pointa? Priemerný príjem krajiny môže výrazne rásť, no majetkové pomery väčšiny obyvateľov môžu ostať bez zmeny, v horšom prípade sa môžu dokonca zhoršovať. Príčinou je, že pár ľudí hodne, ale hodne zbohatlo.

Ukrajina: oko búrky 2

Vo svojom dávnejšie publikovanom príspevku „Ukrajina: oko búrky“ som uviedol, že kľúčom k pochopeniu udalostí na Ukrajine je jej história. Podľa nej traumatizovaný východ krajiny bytostne vždy patril k Rusku. Spoločná história, kultúra, tradície, tie sa jednoducho nedajú resetovať. A máme všetky dôvody predpokladať, že tomu tak nebude ani teraz. Sporadická úspešnosť vládnych síl nie je to isté ako úspešnosť úplná. Separatistický región sa húževnato bráni a pomocou Moskvy obvykle vychýli kyvadlo víťazstva zasa na opačnú stranu. A čo sa nepodarí vojenskou silou, ide silou ekonomickou. Ruský rubeľ sa totiž stáva vo východnej časti Ukrajiny záložnou menou. Platí sa ním na pumpách, v autobusoch, v supermarketoch. Tam dokonca existujú samostatné pokladne. Odpoveď na otázku, prečo príjmajú rubeľ všade s takou radosťou, je v zásade jednoduchá. Lebo je stabilnejší. Za posledný rok síce oproti doláru oslabil o 43%, hrivna však zaznamena pokles o 58% a je tak najslabšou menou oproti doláru celosvetovo. A aby toho nebolo málo, rubeľ začína posilovať. Ak k tomu prirátame ukrajinskú recesiu, ktorá podľa Svetovej banky predstavuje 7,5% prepad HDP pre rok 2015, je radosť Ukrajincov pri pohľade na ruský rubeľ úplne pochopiteľná. Ruský rubeľ skrátka dobíja Ukrajinu. A to doslovne.