Utečenci: Máme sa ich báť?

Prílivovú vlnu uprchlíkov z Afriky resp. Blízkeho východu, smerujúcu do Európy, sprevádza množstvo nepravdivých tvrdení a argumentov, ku ktorým je potrebné sa vyjadriť. Predovšetkým, bezobsažne obhajovať vstup týchto neštastníkov do Európy akýmsi právom na dôstojný život pre každého (rozumej univerzálny nárok každého človeka na život v materiálnom dostatku a bezpečí) je nezodpovednosťou alebo v lepšom prípade neznalosťou veci, nech by to tvrdil ktokoľvek. Prečo? Vec sa má tak, že právo na dôstojný život nikdy neexistovalo a existovať nemohlo! Pokiaľ obyvatelia vyspelých krajín žijú vo vyššom životnom štandarde a relatívnom bezpečí (za ktorými uprchlíci utekajú), nie je to preto, že by na ne mali právo! Za ich životným štandardom a relatívnym bezpečím sa skrýva v prvom rade dlhé obdobie úspešného ekonomického a kultúrneho vývoja, ktoré neprišli samé od seba. A potom, drvivú väčšinu bežencov netvoria tí najúbohejší (ako sa nám snažia niektorí nahovoriť). Kde by na to vzali. Transfer do Európy nie je lacnou záležitosťou. Prichádzajú najmä ľudia, ktorí si dokážu zaostarať nemalý obnos peňazí v podmienkach, kde je to v dôsledku nefungujúcej ekonomiky legálne temer nemožné. Aby ma ale nikto nechytal za slovo. S imigrantami, ktorí sekajú dobrotu a fungujú ako plnohodnotní členovia spoločnosti problémy nemám (i keď majú o niečo šikmejšie oči a vyzerajú hodne inak ako my). Ostražitý som ale k ľuďom, s ktorými sú opakovane a celosvetovo skúsenosti viac ako zlé a s ktorými nechcú mať nič spoločné ani krajiny, etnicky s nimi príbuzné. Pokiaľ niekto počíta, že s ľuďmi z oblastí, s ktorými sú historicky opakované problémy, teraz problémy nebudú a tie existijúce sa stratia (napríklad v Gabčíkove), je minimálne naivný. Zhrňme teda: strach z uprchlíkov z Afriky resp. Blízkeho východu nie je xenofóbiou ani rasizmom ale výsledkom seriózneho zhodnotenia faktov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že väčšina z nich o Slovensku nikdy nepočuli a preto k nám ísť nechcú. Slovensko je súčasťou Európy. Pokiaľ existuje nápor imigrantov na ňu, ohrozená je i naša krajina.

Neklamme sa, nejde o záchranu Grécka

Človek nemusí byť zrovna absolventom Ekonomickej fakulty, aby poznal, že s Gréckom nie je niečo v poriadku. Že je nesmierne zadĺžené a že ponúkať mu (ďalšie) peniaze za reformy, ktorých efekt sa prejaví v roku 2025 (niekde v tomto období sa predpokladá účinok jednej z kľučových reformných zmien - posun odchodu Grékov do dôchodku), je čistý nezmysel. Presne to ale sa po ňom chce. Že by to elita Európskej menovej únie nevedela? Že by si neuvedomovala, že Grécko jej – podobne ako v minulosti – peniaze nikdy nevráti pretože ich za daných okolností ani vrátiť nemôže? Predpokladajme, že to vie. Že pani Merkelová či pán Hollande ponúkajú peniaze s vedomím, že ich už neuvidia. Pokiaľ tomu tak je, natíska sa ďalšia otázka: Prečo sa správajú tak nerozumne? Máme všetky dôvody predpokladať, že motívom ich správania nie je záchrana Grécka, ale Eura! Viete si predstaviť tú blamáž? Menová únia (pozor! Nie Európska únia) sa drolí a rozpadá ... Všetky známe dlhové krízy v histórii boli riešené výraznými devalváciami vlastnej meny (teda jej znehodnotením) a hľadaním pevného dna, od ktorého by sa dalo odraziť a začať opäť stúpať. Grécko síce v Eure „pevný bod“ má, ale ak sa na ňom postaví, zostáva stále pod hladinou. Aby sa z onej pomyslenej vody vynorilo, potrebuje sa od tohoto nízko posadeného „pevného bodu“ odpútať. Musí mať miesto kurzu fixného kurz plávajúci resp. musí mať vlastnú menu. To je základ ekonomickej abecedy. Pokiaľ by pani Merkelovej či pánovi Hollandovi išlo o záchranu Grécka, museli by podporiť jeho vystúpenie z menovej únie. Nepripomína vám to niečo?