Polčas rozpadu Európskej únie

Briti prehovorili. Nie tak, ako si niektorí priali ale ako sa obávali. Opäť sú – i napriek masívnej euromasáži –slobodní a my znova sadáme do sedadiel a začíne šlapať do pedálov eurobicykla. Síce dolu kopcom a bez bŕzd, ale ideme. V Bruseli totiž schválili smernicu o povinnej spoločnej jazde v pelotóne a tak nám nič iné neostáva. Je potrebné sa zomknúť, nech sa deje čokoľvek. Jean Claude Juncker, predseda Európskej komisie svojho času povedal: „Nie som priateľom referend. Vždy sa potím, keď sa niekto opováži opýtať ľudí na názor.“ Od niekoho, kto nie je priamo volený (predsedu Europskej komisie navrhuje Európska rada a schvaluje Európsky parlament), takýto postoj nie je žiadnym prekvapením. Podobne sa vyjadril i ďalší nevolený predstaviteľ EÚ, eurokomisár Pierre Moscovici (eurokomisára vysiela príslušná krajina), ktorý povedal, že referendá sú pre Európsku úniu nebezpečné. Obom asi ostalo v pamäti referendum, ktoré usporiadalo Írsko s cieľom získať súhlas Írov pre prijatie kontroverznej Lisabonskej zmluvy, akejsi Európskej ústavy. Odmietli ju. Po sérii vyhrážok nasledoval reparát, hoci bol podľa platných zmlúv nelegitímny (koho by to zaujímalo). Íri sa polepšili a Lisabonskú zmluvu na druhý krát schválili. Briti ale nie sú Íri (tí tvoria len 1% obyvateľstva EÚ). Tlačiť ich do (nelegitímneho) reparátu nie je jednoduché. A tak si Nemec s Francúzom (skutoční lídri EÚ) musia znova sadnúť a z pozície dobrého eštebáka eradikovať vírus slobody. Máme všetky predpoklady sa domnievať, že tento ich pokus úspešný už nebude. Európska únia je vo svojej pôvodnej podobe jednoducho neudržateľná. Deficit demokracie, chronická neschopnosť riešiť krízu spoločnej meny, migráciu a s nimi spojenú stratu globálnej pozície a konkurencieschopnosť sú príliš viditeľné. Liečba ďalšou unifikáciou a silnejšou intergráciou by bola len prilievaním oleja do ohňa. A tak sa rojí množstvo expertných analýz, prečo k brexitu došlo (každý dôsledok má svoju príčinu) a čo s ním. Priemerní priemerne predvídajú priemer. V tejto súvislosti ma napadol libanonský esejista a špecialista v matematike Nassim Nicholas Taleb, ktorý vo svojej knihe „Čierna labuť“ upozornil na rovnomenný fenomén. Rozumie ním jav, ktorý sa vyskytuje mimo dosah Gaussovej krivky (za hranicou pravdepodbnosti) a ktorý má ďalekosiahle a ťažko predvídateľné dôsledky. Brexit, o ktorom je reč, je presne takýmto javom. „Čiernou labuťou“, ktorú predvídal len málokto a ktorej dôsledky nie je možné jednoznačne predikovať. Zdá sa však, že rozhodnutie Britov opustiť Európsku úniu (pozor! Nie Európu) zatriasol Bruselom dostatočne silne k tomu, aby sa vrátil k pôvodnej myšlienke Spoločenstva uhlia a ocele. Neviem. Uvidíme.

Poučenie z Mossack – Fonseca alebo pravda o daňových rajoch

Je to jasné. V Paname sa skrývajú peniaze gigantických rozmerov, pochádzajúce z daňových únikov, korupcie a organizovaného zločinu, ktoré tak zúfalo chýbajú v príjmoch štátov a majú za následok ich deficit, dlh a biedu. Áno? Skúsme trochu premýšlať. Podľa profesora ekonomie University of Berkely Zucmana predstavuje celkovo svetové bohatstvo cca 95 500 miliárd dolárov, pričom v daňových rajoch je uložených (alebo investovaných) spolu cca 7600 miliárd dolárov. Inými slovami, asi 8 % z celkového svetového bohatstva. Pokiaľ ide o ročné straty na daniach, vlády na celom svete prídu ročne o 190 miliárd dolárov USA = 35 miliárd, Ázia = 34 miliárd, Európa = 78 miliárd (!). Ešte si myslíte, že peniaze z daňových únikov, korupcie a organizovaného zločinu, ukryté v daňových rajoch, sú hlavnou príčinou deficitov, dlhov a biedy štátov? Že je na mieste poslať do týchto destinácii (rozumej daňových rajov) bojové lode a námornú pechotu? Rátajme ďalej. V roku 2014, ku ktorému sa viažu všetky vyššie udené dáta, bolo v USA na daniach vybraných spolu 5 971 miliárd dolárov. Únik do daňových rajov predstavoval už zmienených 35 miliárd. Necelých 0,6%! Vyjadrené podielom HDP (USA), je toto číslo ešte zaujímavejšie, 0,2 %. Obdobne by nám vyšli tieto čisla i pre Európu (tratí síce viac, no má vyšší výber). Čo z toho plynie? Daňové ráje sú z makroekonomického pohľadu jednotlivých štátov problém zanedbateľný. Ak je to ale tak, kde je príčina ich deficitov, dlhov a biedy? Odpoveď znie: v nadmernej zložitosti daňových sústav a v neuveriteľnom plytvaní. Pokiaľ ide o daňovú byrokraciu, uveďme jeden údaj: inkaso daní USA napriek neuveriteľným krkolomným daňovým úpravám, odpočitateľným položkám či odpisom, ktoré v posledných rokoch zažili, bolo v roku 2014 len asi 12 % HDP. Američanov nezaťažovali ani tak reálne dane, ako zložitosť ich kalkulácie. Situácia v Európe je podobná s tým rozdielom, že Európanov okrem byrokracie daňovej sústavy obťažuje i skutočné úťahovanie opaskov o niekoľko dierok. Nesmieme sa preto diviť popularite daňových rajov, kde je všetko tak jednoduché. A pointa príspevku? Múdry štát by sa mal usilovať v prvom rade o to, aby jeho daňová sústava bola jednoduchá a zrozumiteľná a aby sadzby boli pre jednotlivých daňových poplatníkov prijateľné. Ak by tak učinil, kto by mal záujem o nejaký daňový ráj? I tu platí: prevencia je lepšia ako postih.