Racionalita v ľudskom rozhodovaní

Viete, čo je „hra na diktátora“? Predstavte si, že dostanete 100 EUR. Ďalej predpokladajte, že vedľa vás sedí človek, ktorý nedostane nič. Ako sa zachováte? Klasická ekonómia ráta s tým, že s peniazmi budete nakladáť racionálne a ako človek, vedený zákonom maximalizácie vlastného úžitku, si ich necháte. Poctivá realita, potvrdená mnohými pokusmi s reálnymi ľuďmi ale hovorí niečo iné. Ukazuje, že viac ako polovica ľudí sa o zmienených 100 EUR podelí. Prečo? Odpoveď sa skrýva v ľudskej vlastnosti „robiť chyby“. Ľudia sú jednoducho „iracionálni“. Pri rozhodovaní sa neriadia výhradne rozumom t.j. zákonom maximalizácie vlastného úžitku ale podliehajú mnohým (ľudským) faktorom. A činia tak systematicky. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že mnohí s touto „chybovosťou“ v ľudskom rozhodovaní nielen počítajú ale ju i využívajú. Napríklad ak potrebujú doviesť „nerozumné“ masy k rozumnému chovaniu. Keď hovorím doviesť k rozumnému chovaniu, nemám tým na mysli niečo im zakazovať ale nenásilným spôsobom ich naviesť správnym smerom. Príklad? Dobre, jeden pozitívny. Vláda Veľkej Británie svojho času dospela k záveru, že dobrovoľné penzijné sporenie je pre krajinu prospešné. Nakoľko však účasť v ňom bola veľmi nízka, zamestnávatelia dostali pokyn, aby svojich pracovníkov zaradili do príslušného programu automaticky a nechali na nich, či sa odhlásia alebo zostanú (!). Výsledok? Pokiaľ bolo dobrovoľné penzijné sporenie prednastavené tak, že sa Briti museli sami prihlásiť, záujem bol nízky. Po zmene začal počet dobrovoľných poistencov rýchlo rásť. U Britov sa pri manipulácii v rozhodovaní použila ako motivátor veľmi rozšírená ľudská vlastnosť. Lenivosť! Motivátory môžu byť samozrejme i menej vznešené. Ak napríklad presvedčíte dostatočný počet voličov o tom, že niektorý z kandidátov na verejnú funkciu nespĺňa základné kritériá, hoci to nie je pravda, zvolený nebude. Ľudia sú predsa „chyboví“ a nerozhodujú sa len hlavou. Obzvlášť v politike. Spoliehať sa tu preto výhradne na racionalitu v ľudskom rozhodovaní môže byť často zdrojom veľkého sklamania.

Prikážeme vetru, dažďu alebo ako Trump opäť zabodoval

Už niekoľko dní si humanitárne naladení klimatickí alarmisti brúsia bystrosť ducha na rozhodnutí amerického prezidenta Donalda Trumpa odstúpiť od klimatickej dohody. S pozoruhodnou dôslednosťou produkujú príspevky, v ktorých je viac bielych miest ako použiteľných dát a ktoré svojim obsahom pripomínajú skôr stredoveké traktáty, zaznamenané pisármi kdesi v odľahlých kláštoroch než seriózne analýzy, postavené na overiteľných faktoch. Vec sa má tak, že za uplynulých desať rokov sa i napriek masívnej enviromentálnej propagande neobjavili žiadne nové skutočnosti, ktoré by hroziacu klimatickú katastrofu potvrdzovali. Klimatológovia neponúkli žiadne prelomové argumenty v prospech tohoto tvrdenia a teploty „dokázali nerásť“! Ak sa nejaké nové fakty objavili, tak o tom, že klimatológovia, bijúci na poplach, sa mýlia. Aby ale nedošlo k nedorozumeniu. Emisie CO2 žiadúce nie sú. A bolo by určite lepšie, keby neboli. Obmedzovať ich ale spôsobom, ako to vyžaduje stávajúca Parížska dohoda, je neobhájiteľné. Mimochodom, štúdie amerických univerzít ukázali, že farmári chovom hospodárskych zvierat škodia uvoľňovaním metánu (nie CO2) klíme Severnej Ameriky viac ako petrochemický a plynársky priemysel spolu. Môžeme teda konštatovať: modely, postavené ma triaviálnej hypotéze, že ľuďmi spôsobené emisie CO2 jednoznačne a jednoducho zvyšujú priemernú globálnu teplotu, sa ukazujú byť neudržateľné a neobhájiteľné. Ak Donald Trump kašle na klimatickú dohodu v jej súčasnej podobe, má pravdu.

Vyhraj voľby, možeš všetko! Čo na to Gaussova krivka?

Obľúbeným evergreenom politikov, stojacich na najvyšších priečkach prieskumov verejnej mienky je tvrdenie, že ľudia si ich želajú. Keď sa ich ale spýtate, akí to sú ľudia, už tak zhovorčiví nie sú.Tak sa na to pozrime. Predstavme si politika, ktorého si želá vidieť na vedúcom poste povedzme 40% populácie. Ďalej predpokladajme, že k tomu, aby sa človek rozhodol racionálne, musí byť jeho IQ (inteligenčný kvocient) v rozmedzí od 90-100. Rozdelenie inteligencie (rovnako ako iných ľudských vlastností) v populácii určuje Gaussova krivka. Z nej vyplýva, že IQ väčšiny obyvateľstva (68,2%) sa pohybuje v pásme podpriemerná – nadpriemerná inteligencia. 33,2 % je v pásme nízkej a vysokej intligencie a ešte menej (4,2%) v pásme veľmi vysokej a veľmi nízkej inteligencie. 0,4% ľudí sú buď géniovia alebo retardi. Vidíte to? 34,1 % právoplatných voličov je podpriemerne inteligentných a 13,6% má nízku inteligenciu. Inými slovami, temer 48% ľudí, oprávnených voliť, je nízko resp. podpriemerne inteligentných (retardov nerátame, nakoľko nemajú právo voliť). Takže pozor. Vystatovať sa na nasvietenom pódiu získaným počtom preferencií je ako stríhať jahňa, veľa kriku, málo vlny.

Než vynesieme súd

Obhajovať ľudí, žijúcich z prostriedkov bohatých sponzorov, je ako pripevniť si na chrbát terč. I napriek tomu však tvrdím, že nechať sa podporovať je výsostným právom každého jednotlivca, ktorý nájde niekoho, kto ho podporovať chce. A je úplne jedno, či sa jedná o ženu, milujúcu luxus, na ktorý nemá alebo nič netvoriaceho „umelca“, žijúceho na účet mecenáša, predchnutého heroickým romantizmom či syna, ktorý sa bez výčitiek nechá vydržovať dobre situovaným otcom. Demokracia nie je švédsky stôl, z ktorého sa dá vyberať. Buď ju príjmeme celú alebo ju nepríjmeme vôbec. Ak sa rozhodneme ju prijať, musíme akceptovať i právo dvoch slobodných jedincov skonštruovať si vzťah k obrazu svojmu. Chápem, že pre niektorých môže byť už i len predpoklad, že je také niečo možné, amorálny. Nútiť však týchto jedincov, aby ich vzťah zodpovedal obrazu nášmu, je scestné. Pôsobivý príklad, ako málo si pripúšťame túto pravdu, ukázal i nedávny návrh českých komunistov, podľa ktorého by štát mal jedincov, žijúcich z darov, trestne stíhať. Dôkaz, o tom, že neprichádzajú len o hlasy ale i o rozum, nemohol byť presvedčivejší.

Všeobecné volebné právo: sérum pravdy

Dlho sa zdalo, že všeobecné volebné právo je akousi posvätnou kravou. K tomu, aby krajina prosperovala, je údajne potrebné dať ľuďom právo voliť bez ohladu na to, ako prispievajú alebo neprispievajú do spoločnej kasy. Pravdupovediac, dosiaľ som nikde nenašiel argument, ktorý by takýto postoj na patričnej duchovnej úrovni spochybnil. Na druhej strane, majetková pornografia niektorých volených predstaviteľov, podliezavo vystavovaná na oči menej šťastným jedincom, túto hlboko zakorenenú predstavu – zdá sa – úspešne relativizuje. Sledovať petrifikovaného prominenta, ktorý si užíva pozornosť dvoranov, masírujúcich mu ego zborovým súhlasom, nie je iste pekný pohľad. Nahradiť ale serióznu debatu o príčinách jeho znovuzvolenia entuziazmom nestačí. Demokracia je založená na práve každého človeka rozhodovať o veciach verejných. Bez ohľadu na jeho inteligenciu či výkonnosť. Predhadzovať jej všeobecné volebné právo je ako vyčítať hadovi, že má jedovaté zuby. A tak nám zostáva jediné. Seriózna debata. Aby ale slovo nebolo na začiatku i na konci, je potrebné sa na takúto debatu starostlivo pripraviť. Zvážiť každý krok. V opačnom prípade budeme vyzerať ako alchymisti, ktorí sa boja davu.

Kríza celebrít

Celebritou je obvykle označovaný jedinec, ktorý u verejnosti dosiahol dostatočne vysoký stupeň uznania. Z historického hľadiska ide o človeka, oslavovaného za hrdinský čin prípadne za niečo, čo ľudí vedie k ušlachtilým cieľom. Verejnosť ho velebí, pretože zosobňuje cnosť a morálku. V tomto zmysle by mohla byť celebritou napríklad Jana z Arcu, ktorá sa postavila do čela francúzskych vojsk v boji proti Angličanom aby bola nakoniec za svoj počin upálená. Pokiaľ sa ale pozrieme na „celebrity“ dnes, nezdá sa, že by ich bolo možné oslavovať. Vznikajú skôr synteticky (prácou médií), pričom šablóna je prakticky rovnaká. Najskôr sa vytvorí štruktúra (osobnosti), ktorá je následne prezentovaná verejnosti dôkladne vybranými reportérmi, o ktorých sa vie, že odhalia len vytvorenú verziu. Na to, aby sa niekto stal „celebritou“, dnes stačí akákoľvek forma publicity, odmenená podliezavou pozornosťou, peniazmi či mocou. Prepracovať sa na „celebritu“ môžu dokonca i ľudia, ktorí skončili vo väzení. Stačí vyvolať dostatočnú pozornosť a je to. Stáť na nasvietenom javisku ad nauseam a pumpovať si zvädnuté sebavedomie k získaniu všeobecného uznania hoci i vlastným telom ale nestačí. Príčetný divák v takejto „celebrite“ totiž vždy rozpozná karikatúru bez morálnej priťažlivosti. I keby sa narodila so striebornou lyžičkou v puse.

Hillary je „cool“, ale v plote

Je to realita. Donald Trump sa stane americkým prezidentom. Viac ako reálny prínos jeho zvolenia (nielen) pre USA by nás ale mala zaujímať iná vec. Ako je to možné ??? Väčšina agentúr, zaoberajúcich sa prieskumom verejnej mienky, predsa favorizovala Hillary. A to dlhodobo. Trump bol odsúdený na neúspech a po celú dobu kampane sa to nezmenilo. Je možné, aby sa agentúry, zaoberajúce sa voľbami USA, tak fatálne zmýlili? Pokiaľ áno, svoju prácu odflákli a mala by im byť odňatá licencia. Alebo pracovali až príliš „dobre“? To, že predpovede preferencií v rôznych voľbách nevychádzajú a nedá sa im veriť, je chronicky známe. Účelom je „odkloniť“ realitu a naservírovať voličovi obraz nevyhnutnosti. V USA to ale tentokrát nevyšlo. A to je dobrá správa. Ukazuje, že šancu uspieť majú i ľudia, o ktorých prieskumy tvrdia, že ju nemajú.