Sme na vrchole, ďalší vývoj je na nás

Asi sa zhodneme v tom, že človek je výnimočná bytosť. Že jeho vzťah k svetu, na ktorom závisí, je úplne odlišný od vzťahu, ktorý existuje medzi živočíchom a jeho prostredím. Zatiaľ čo život živočícha je charakterizovaný adaptáciou na prostredie, v ktorom žije, pre človeka je príznačná absencia tejto schopnosti. Jednoducho mu chýbajú patričné inštinkty a fyzická výbava, ktoré by zaistili jeho pozemské prežitie. Aby prežil, zostáva mu jediné - prispôsobiť si prostredie. A tak koná. Prostredníctvom rozumu, ktorým postupne nahrádza nespolahlivé inštintky, extrahuje zo svojho okolia jednotlivé javy, zovšeobecňuje ich, ukladá do súvislostí a napokon aktívne ovplyvňuje. Výsledkom je svet, ktorý potrebuje. Bystrý čitateľ iste postrehne, že i keď človek vo svojej snahe usporiadať si životné podmienky ľudsky uspokojivým spôsobom koná slobodne, táto sloboda nie je a ani nemôže byť absolútna. Nežije totiž izolovane. Je súčasťou celku. A ten pre svoje dlhodobé jestvovanie vyžaduje stabilitu. Len si predstavte, že by fungovanie spoločnosti sprevádzali každodenné pochybnosti a neistota jej jednotlivých členov. Aby sa tak nestalo, je potrebné spoločnosť hierarchizovať. Nahradiť biologické štruktúry (pudy, inštinkty, fyzická predispozícia), známe zo živočíšnej ríše, sieťou inštitúcií, ktoré by účinne regulovali vzťah medzi mocou a podriadenosťou. A presne to človek činí. Tu by sme sa mohli vrátiť na začiatok, opísať kruh a tému uzatvoriť konštatovaním, že človek k tomu, aby prežil, je vystavený nutnosti inštitucionalizovať svoj svet. To by však bola veľká chyba! Nestačí nám len prežiť, i keď zachovanie života je nutnou podmienkou pre všetko ostatné. Nás život musí mať zmysel! Fakt, že odpoveď na otázku, či zmysel nášho života zodpovedá nejakému vyššiemu, univerzálnemu zámeru, pre nás navždy ostáva záhadou, na tom nič nemení. Spôsom, ktorým sa snaží človek zladiť svoju existenciu s tým, čo vníma ako zmysel svojho bytia, je však už téma pre budúci príspevok.

#MeToo: je dôvod aplaudovať?

V románe „The Power“ americká autorka Noami Alderman píše o ženách, ktoré si vďaka záhadnej schopnosti generovať elektrický prúd v prstoch rúk vynucujú poslušnosť mužov. Výsledkom je nastolenie matriarchátu a zánik klasickej genderovej štruktúry spoločnosti. V čase, kedy zmienená kniha prichádzala na pulty kníkupectiev, publikoval New York Times šokojúcu správu o sexuálnom obťažovaní, ktorého sa mal opakovane dopustiť renomovaný filmový producent Harvey Weinstein. K obetiam sa vtedy prihlásilo množstvo hollywoodskych herečiek. A jedna z nich potom vyzvala ostatné ženy, aby sa pod hashtagom #MeToo podelili o príbehy sexuálneho obťažovania i ony. Reakcia bola neskutočná. Instagram, Facebook či Twiter praskali vo švíkoch. Kývadlo doby, kedy sexuálne zneužívaným ženám ostávalo len plakať, sa presunulo na opačnú stranu. Vznikol priestor, kde sa mohli posťažovať. A hnutie #MeToo vyžadovalo, aby sa ženám, ktoré sa sťažovali, verilo. Neochota uveriť ich príbehom bola vnímaná ako obhajoba páchateľa. Zverejnenie príbehu o sexuálnom zneužití samo o sebe ale spravodlivosť nezaručí. Je potrebné, aby bol príbeh pravdivý. Ako nedavno v rozhovore pre ABC World News povrdila i Melanie Trump, obviniť niekoho zo sexuálneho zneužívania je málo. Je potrebné poskytnúť vieryhodné svedectvo. Pravdou ale je, že ani vy ani ja nevieme, či niektoré zo zverejnených obvinení sú pravdivé. Jednoducho sme pritom neboli. Je samozrejme správne, že ženy, ktoré sa stali obeťami obludného zločinu, môžu prísť a žiadať spravodlivosť. Rovnako je dôležité, že potencionálni vinníci si teraz dvakrát rozmyslia, ako sa budú k ženám správať, keď vedia, že minulosť ich môže dostihnúť. Ale čo s mužmi, ktorí boli obvinení krivo? Hoci právny systém väčšiny krajín je postavený na prezumpcii neviny, ak bolo blato raz hodené, vďaka #MeToo sa drží na vinnom i nevinnom. Aplaudujme preto hnutiu #MeToo len na vlastnú zodpovednosť.

Duch Pabla Escobara sa vracia

Na širokých pláňach okolo Medelína sa opäť pestujú drogy. Marihuana. Áno, tých pláňach, na ktorých Pablo Escobar postavil svoj drogový kartel. A aby toho nebolo málo, pestuje sa legálne. Keby nám to bol povedal niekto ešte pred nedávnom, dali by sme mu studený uterák na krk. Teraz ho potrebujeme sami. Z produkcie drog bol predsa v čase Escobara financovaný otvorený boj proti vláde. Stál 400 tisíc životov a zanechal po sebe škody, ktoré sa doteraz nepodarilo odstrániť. Než však obviníme kolumbíjsku vládu zo všetkých smrteľných hriechov, musíme vedieť, že investormi nie sú revitalizované drogové kartely ale kanadské obchodné spoločnosti. V Kanade sa marihuana používa legálne, a to nielen pre liečebné účely ale od tohoto roku i rekreačne. Inými slovami, vyrábať a spotrebovávať marihuanu je v Kanade povolené. Neprekvapuje preto, že producenti sa usilujú minimalizovať náklady na jej výrobu. Že tak činia práve v Kolumbii, je pochopiteľné. Zoznam argumentov by bol dlhý ako čínsky múr. A miestni obyvatelia? Tým sú servírované klinicky čisté obrázky pozoruhodnej budúcnosti. Aukčná sieň sľubov praská vo švíkoch. Najvzácnejším kúskom je ubezpečenie Bibiany Rojas, výkonnej riaditeľky spoločnosti Spectrum Cannabis Colombia, ktorá povedala: „Snažíme sa produkciu konopy zmeniť na niečo, čo by miestnym obyvateľom prinášalo zisk.“ Ťažko si môžeme predstaviť menej taktnú poznámku.

Ako sa stať veštcom?

Od nepamäti ľudia túžili poznať svoju budúcnosť. Čím sa nám darilo horšie, tým bola táto naša túžba intenzívnejšia. Potrebu nájsť niekoho, kto by nám povedal, čo nás čaká, jednoducho nešlo ignorovať. A keďže platí, kto hľadá, nájde, darilo sa. A stále lepšie a lepšie. Jedinci, vydávajúci sa za média, schopné predpovedať budúcnosť, pribúdali ako huby po daždi. A my sme platili. Vlastne sme ani nemuseli v nadprirodzené schopnosti dotyčného jasnovidca veriť. Stačilo, ak ich dostatočne úspešne predstieral. Prečo? Podľa Bertama Forera z veľkej časti za to môže naša dôverčivosť. Ochota veriť kartárkám, veštcom či astrológom vyplýva z nášho sklonu nekriticky príjmať univerzálne použiteľné informácie a vzťahovať ich na seba. Nie je to žiadny problém. Dajú sa totiž interpretovať rôznorode. Ak nám veštec napríklad povie, že sme citliví, uveríme tomu. A pritom citlivý môže byť každý. Ak nám povie, že sme príjemní, platí to isté. Ak nám povie, že túžime po láske a uznaní, uveríme mu. Kto by po nich netúžil. Ak nám povie, že máme mnoho nevyužitých schopností, bingo. Kto ale má? A tak podobne. Inými slovami, pokiaľ nám jedinec, považovaný okolím za veštca, povie, že také a také vlastnosti sú nám vlastné – i ked sú vlastné väčšine z nás, že túžime po tom a tom - i keď po tom túži väčšina z nás, obvykle mu uveríme. Sklon vzťahovať všeobecne sa vyskytujúce vlastnosti na seba (validizácia) sa nazýva Forerov efekt. A je mimoriadne účinný v spojení s úsilím veštca presvedčit nás o svojej jedinečnosti, schopnosti poznať naše problémy bez toho, aby nás predtým videl (tzv. Cold reading – chladné čítanie). Je potrebné, aby: - bol sebaistý. Presvedčil nás, že je uznávaným médiom - poznal naše túžby, priania, očakávania - aktívne s nami spolupracoval, zapojil nás do veštenia - používal známe triky s kartami, krištáľovou guľou, čítaním z ruky - mal pripravené osvedčené frázy (tá a tá karta znamená to a to) - začal výrokmi vo forme otázok a zistené odpovede interpretoval neskôr inými slovami ako naše túžby (ľudia po chvíli nevedia, čo vlastne povedali) - dramatizoval (farbisto opakoval, čo o sebe klient prezradil) - lichotil a hovoril, čo chceme počuť Nie je to ťažké. Zvlášť ak uvážime, že ľudia toho majú viac spoločného ako rozdielneho. Obvykle ich trápia láska, peniaze, kariéra či medziľudské vzťahy. Naviac, radi veríme tomu, o čom sa necháme presvedčiť, že je pravda a ľahko sa nachytáme na to, čo je nám milé, čo súzni s našimi túžbami. Takže ak chcete zahájiť kariéru v ezo biznise a ste pripravení nechať si platiť od neštastných ľudí za to, že im budete hovoriť to, čo chcú počuť, do toho! Nič vám nestojí v ceste.

Poznámka k internetovej gramotnosti

V minulých príspevkoch sme si povedali, čo je to falošná web stránka, prečo je ľahké ju vytvoriť, kto sa za ňou skrýva a prečo tak činí. Tiež sme naznačili, že identifikovať stránku ako falošnú nie je zložité. Úplne postačí, ak budeme k internetu pristupovať kriticky. Nemali by sme zabúdať, že ľudia ešte donedávna nemali prirodzenú tendenciu hľadať a overovať zdroje obsahu jednotlivých internetových stránok, pretože to bolo náročné ako duševne, tak časovo. I tu platil zákon najmenšieho úsilia. Časy sa naštastie menia. Väčšina z nás poznala, že – ako uvádza Petr Nutil - jedným zo základných predpokladov úspešného vyhľadávania na internete je kritické vyhodnocovanie. Pravidlo „Keď je to na internete, tak to bude asi pravda“ neplatí. Vždy je potrebné sa zamyslieť, aká je povaha obsahu jednotlivej stránky, komu táto stránka patrí, kto je jej majiteľ a aké má záujmy. Ak teda má byť internet pre nás užitočný, musíme byť mediálne dostatočne gramotní. Za mediálne gramotného je možné považovať toho, kto podľa Evy Niklesovej - sa dokáže orientovať v téme obsahu stránky - vie rozpoznať manipulačné techniky a nepresné resp. neúplné informácie Každodenná internetová realita ukazuje, že ani zďaleka sa nejedná o informačne hodnotový priestor a že skôr ide o panoptikum festivalovej absurdity. Ak nás nejaká stránka upúta, mali by sme bez problémov identifikovať jej vlastnícku štruktúru rovnako ako motivácie jej vlastníka. Pokiaľ je stránka anonymná, nie je čo riešiť. Takáto stránka vedome rezignuje na akýkoľvek korektný obsah. Je koncipovaná vyhroteným až šokujúcim štýlom a jej produkcia vychádza z tvorby zámerne vymyslených informácií. Na web si môže kto chce písať čo chce, založiť si akúkoľvek stránku, nazvať ju ako sa mu zachce a plniť ju ľubovoľným obsahom, byť by bol sebe hlúpejší. Námaha, spojená s hľadaním a overovaním zdroja, nie je veľká a určite stojí za to.

Prečo je ľahké byť na internete nepoctivý a útočný ?

Nedávno som čital zaujímavý článok, v ktorom autor konštatuje, že „vizuálna, emocionálna a fyzická vzdialenosť, ktorá nás oddeľuje od ostatných ľudí, zvyšuje ochotu jednať sobecky, agresívne či podvodne, na internete obzvlášť“. Určite to poznáte. Stačí sa povedzme na diskusnom fóre pustiť do polemiky s niekým, kto nezdieľa váš názor a netrvá dlho, kým sa objaví nenávistná reakcia. Prečo je to tak? Sociálna psychologia odpoveď má. Dôvodom je emočná (a fyzická) vzdialenosť plus emócie, vypínajúce mozog. Málokto by sa zachoval rovnako tvárou v tvár skutočnému, živému človeku. Urážať a nadávať niekomu, kto nestojí oproti nám je proste jednoduché. A môže to byť ešte jednoduchšie, ak sa jedná o labilného, emočne rozrušeného jedinca, ktorý nedokáže racionálne uvažovať. V tejto súvislosti sa uvádza i tzv. deindividualizácia. Znamená stratu sebauvedomenia a hlavne obavu z hodnotenia. Podľa Festingera, Pepitona a Newcomba takýto človek opustí prirodzené zábrany, zabudne na svoju individuálnu identitu a skĺzne na primitívne a bezdôvodné osočovanie. Guy Davenport v tejto súvislosti tvdí, že „vzdialenosť popiera zodpovednosť“. Neprekvapuje preto, že drvivá väčšina internetových útokov je vedená ľuďmi, ktorí by v skutočnom svete nikomu neublížili. Je to práve anonymita v zmysle vzdialenosti od ostatných, ktorá im umožňuje vystupovať agresívne a podvodne.

Hoax: znamenie doby

Termínom hoax sa obvykle označuje zámerne vytvorený podvod, vydávajúci sa za pravdu. V širšom zmysle ide o falošnú správu, ktorou jej autor mystifikuje verejnosť. Vytvoriť hoax a vypustiť ho do sveta nie je ťažké. Vo väčšine prípadov ide o jednoduchú, z kontextu vytrhnutú správu, podporenú nesúvisiacimi fotografiami, v ktorej sa v rôznom pomere mixujú pravdivé a lživé tvrdenia. Príkladom takejto ľudovej tvorivosti môže byť nám už dobre známy pán Tomáš Lajtoš z kozmetického salónu PHAYEDE, ktorý v snahe zastaviť svoj úpadok sa prostredníctvom hoaxov už mesiace snaží mobilizovať verejnosť proti konkurencii. Propagandistické správy, ktoré šíri, sa zameriavajú v prvom rade na emocionálne reakcie, pod vplyvom ktorých sa ľudia obvykle rozhodujú. Obecne teda môžme povedať, že hoax oslovuje našu predstavivosť prostredníctvom vyhrotených emócií. Pracuje s jednym motívom a v zásade nesie jednoduché posolstvo, ktoré ale neustále v rôznych formách opakuje. Pýtate sa, ako sa brániť? Jedinou skutočne účinnou obranou je zapojiť do hry zdravý rozum. Neprijať informácie automaticky a nekriticky, ale sústrediť sa na ich zdroj, dôveryhodnosť, prípadne si ich priamo overiť. Dobré je byť opatrný pri príjmaní jednoznačne vyznievajúcich správ, oprostit sa od vzmáhajúcich sa emócií a nenechať sa nimi pohltiť. Úplne najlepšie je autora hoaxu demaskovať, odhalovať jeho metódy a mechanizmy.

Očista od falošných príspevkov na internete

Stret s falošnými informáciami - tzv. „fake news“ je nekonečný príbeh. Pripomína boj s veternými mlynmi alebo príslovečnú hydru, ktorej useknete jednu hlavu a narastú ďalšie dve. Príkladom môže byť maďarský salón PHAEYDE, o ktorom sme písali v predchádzajúcich príspevkoch. I napriek tomu, že nespĺňa základné kritéria pre poskytovanie zdravotníckych služieb (nemá licenciu, personál postráda potrebnú kvalifikáciu, sídli v nevyhovujúcich priestoroch v Maďarsku atď.), návštevníkov internetu kontinuálne oslepuje falošnými správami o sebe a svojej konkurencii. Dodajme, že v minulosti bol už za túto činnosť potrestaný v susednom Rakúsku a aktuálne čelí žalobe na Slovensku! Zdá sa však, že sa predsa len blýska na lepšie časy. Pomôcť by podľa pracovníkov Michiganskej univerzity mohla umelá inteligencia. Vyvinuli totiž špeciálny algoritmus, ktorý dokáže falošené správy identifikovať. Zatiaľ čo dnes spravodajské agregátory spoliehajú na ľudských editorov, po novom by informácie na nete posudzovala umelá inteligencia, pracujúca s jazykovou analýzou (gramatická štruktúra, výber slov, interpunkcie atď). Tá by užívateľom internetu poskytovala odhad dôveryhodnosti jednotlivých príspevkov alebo by mohla stáť v prvej línii obrany proti šíreniu falošných správ a zo zákulisia upozorňovať providerov na podozrivé príspevky. Obecne sa predpokladá, že projekt bude obdivuhodne úspešný. A i keď obdivuhodná úspešnosť nie je to isté ako úspešnosť úplná, istú imunizáciu proti darebákom na internete poskytnúť môže. A o to ide.

PHAEYDE: Kto sa skrýva za neznámym maďarským salónom?

Vypadá to tak, že ponúkať zdravotnú starostlivosť môže dnes každý. Obzvlášť v estetickej medicíne sa pokúšajú preraziť subjekty, ktoré nespĺňajú základné kritéria, platné pre poskytovateľa zdravotných výkonov. Spôsoby, akými obchádzajú túto povinnosť, pritom vyrážajú dych. Príkladom môže byť prakticky neznámy maďarský salón PHAEYDE, štylizujúci sa do pozície renomovaného pracoviska pre transplantáciu vlasov. Kto sa skrýva za týmto subjektom, ktorý už mesiace zaplavuje internet fejkovými informáciami o sebe a svojich konkurentoch? Autorom je pán Tamáš Lajtoš, absolvent komárňanskej univerzity, jeden z majiteľov PHAEYDE. Že sa snaží dostať vplyv v transplantácii vlasov, na svoju stranu ihriska, je v poriadku. Tu ale legitimita pána Lajtoša ako „odborníka“ na transplantáciu vlasov končí. Je to neuveriteľné, ale pán Lajtoš – outsider v medicíne – osobne konzultuje potencionálnych adeptov pre zákrok, indikuje ho, určuje jeho rozsah a niekedy dokonca priamo asistuje pri jeho realizácii. Šokujúci je tiež fakt, že konzultáciu uskutočňuje pokútne v prenajatom byte v Panorama City. V prípade, že konkrétneho adepta doporučí, pozve ho do Maďarska, aby mu v neoznačených priestoroch (v Mosonmagyarovari ) vykonal zákrok. Či PHAEYDE disponuje licenciou na transplantáciu vlasov v Maďarsku, ponechajme nateraz tak. Na Slovensku však licenciu určite nemá! Nie je možné len žasnúť, s akou eminenciou sa i napriek tomu pohybuje na slovenskom trhu. Ambície pána Lajtoša sú možno slabé. No naša neochota získať viac informácií o ňom a jeho subjekte PHAEYDE ho môže uvádzať do pokušenia. Je teda v našom záujme, aby sme sa predtým, než navštívime byt v Panorama City, aspoň na chvíľu zamysleli. A ak tak učiníme, pýtajme si potvrdenie o medicínskom oprávnení pána Lajtoša indikovať zdravotné výkony a licenciu salónu PHAEYDE tieto výkony uskutočňovať.

PHAEYDE: transplantácia vlasov v kozmetickom salóne ?

Kto by nechcel mať hrivu ako lev. Husté a zdravé vlasy sa v poslednom období stávajú nepriehladnuteľnym znakom atraktivity. Z dostupných štatistík vyplýva, že až 80% žien považuje muža príťažlivejším, pokiaľ mu hlavu zdobí hustá hriva. Obdobný pohľad majú muži, ak sa ich spýtate na ženské vlasy. Žiaľ, nie každému je dopriané pýšiť sa peknými a hustými vlasmi. Niektorým z nás vlasy vypadávajú viac ako je zdravé. A to i napriek aplikácii „zaručene“ účinných šamponov či vitamínových prípravkov. Dôvod je prostý. Žiadne z týchto opatrení neodstraňuje skutočnú príčinu vypadávania vlasov – testosterón. Ak chceme efektívne vyriešiť vypadávanie vlasov, musíme cibuľky, z ktorých vyrastajú, nahradiť cibuľkami, odolnými na testosterón. Pracovísk, venujúcim sa transplanácii vlasov je u nás niekoľko. Jedno je lepšie, iné je horšie. Jedno vlasy transplantovať začína, iné má už skúsenosti. V Bratislave však existuje jeden subjekt, ktorý už niekoľko mesiacov robí nad transplantáciou vlasov mexické vlny. Masíruje verejnosť otravnými reklamnými upútavkami a sľubuje zázračný výsledok. Ide o maďarský kozmetický salón PHAEYDE, poskytujúci konzultačné služby v prenajatom byte Panorama City. Konzultácie poskytuje pán Tamas Lajtos, absolvent málo známej, nemedicínskej školy v Komárne, ktorý sám niekoľkokrát podstúpil neúspešnú transplantáciu vlasov práve v salóne PHAEYDE, ktorý tak propaguje. A to nie je všetko. Zákrok nie je realizovaný na Slovensku, lež v podozrivých priestoroch malého, neoznačeného kozmetického salónu v maďarskom Mosonmagyarovari. Dôvodom je fakt, že kozmetický salón PHAEYDE nemá licenciu na vykonávanie transplantácie vlasov ani na Slovensku, ani v Maďarsku. Nedisponuje kvalifikovaným personálom a postráda potrebné technické vybavenie. A tak keď budete plánovať transplantáciu vlasov, presvedčte sa, že pracovisko, ktoré ste si vybrali, disponuje potrebnou licenciou a kvalifikovaným personálom. V prípade, že zákrok nedopadne dobre, nemáte sa kde sťažovať. V Maďarsku Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou totiž neexistuje.